post

Obdobie tvorivého šialenstva

Umenie je tu na to, aby miernilo bolesť. Ale tvorba umenia vychádza z bolesti.

Na druhý deň, po tom čo som zomrela už asi po stý krát a môj lúč svetla v temnote zhasol, tak som sa zobudila po dvoch hodinách spánku. Hneď vtedy za mnou prišla Depresia s tou najhoršou možnou náladou, akú vie ukázať. Povedala som jej: „Tak poď, ty špina, teraz si to spolu užijeme. Ale nebudeme vylihovať v posteli.“

A začala som tvoriť a asi týždeň vkuse som bola v jednom zo svojich najtemnejších svetov. Nevedela som, či je deň a či noc. Spala som sporadicky, nejedla som skoro vôbec. Plakala som asi non-stop.

Počúvala som hudbu a tvorila som samé pochmúrnosti. Vedela som, že je to šialenstvo a ten posledný deň tohto bláznovstva som povedala, že si potrebujem dať pauzu od tej najšpinavšej depresie a poslala som ju kade-ľahšie. Na druhý deň prišla Depresia s lepšou náladou, objala ma a pokračovali sme spolu v mojom lepšom fungovaní. Predsa len za tie roky, čo sa poznáme, tak už vieme spolu relatívne fungovať, keď nemá až takú hnusnú a temnú náladu. Keď sme sa spolu teda uzmierili, tak navečer zas prišiel pán Nespavec a pani Úzkosť…

Píšem básne už dvadsať rokov a svoju tvorbu mám celú uschovanú. Prvý krát sa mi stalo, že som niektoré svoje básne spálila počas môjho obdobia šialenstva tvorivosti. Pripomínali mi jedného človeka, ktorý mi zmizol zo života a zanechal v ňom obrovskú stopu. Inšpiroval ma, bol mojou múzou a zrazu ma opustil. A ja som sa rozhodla, že už ho nikdy nechcem vidieť, ani o ňom počuť, pretože mi pripomína to pekné, čo mi v živote zanechal a ja som zrazu o to prišla.

Necítim k nemu zášť, nenávisť alebo hnev. Len proste viem, že keby ho teraz stretnem, tak mi to teda veľmi nepridá. By mi pripomenul len to, že si nezaslúžim mať dlhšie chvíle šťastia a že už nikdy nezažijem presne tie chvíle ako s ním a ja s tým fakt už nemôžem nič spraviť.

Keď niekoho už nechcem vidieť vo svojom živote, tak to urobím fakt radikálne: zmažem si ho odvšadiaľ, zablokujem, úplne v krajnom prípade si zmením aj telefónne číslo, vyhýbam sa miestam, kde by som ho mohla stretnúť…Je to asi fakt extrémnejšie ako u ostatných, ale mňa to fakt neskutočne bolí, že neviem vtedy, čo so sebou.

Keď niekoho takého stretnem na ulici, dostanem úzkosť a stačí mi ho fakt len vidieť a začnem byť v koncoch. Myslím, že toto málo ľudí o mne vie a dávam tým vodu na mlyn tým, ktorí radi trápia niekoho druhého. Treba však podotknúť, že už asi nemám takú úzkosť z niektorých. Malo by to byť už u mňa podstatne lepšie.

Ja sa bojím ísť po ulici, hlavne kvôli tomu, že stretnem niekoho, s kým som na nože. A mám výčitky, úzkosť a úplne ma to vie rozrušiť. Teraz ma však napadá, že a výčitky z čoho? Úzkosť? Ja sa mám báť druhých ľudí?! To oni by sa skôr mali báť mňa… Ja neintrigujem, nie som vypočítavá, pomstychtivá a fakt nikomu som nikdy nechcela úmyselne škodiť a ubližovať mu.

Som už písala o tom, že akoby je takou pomerne mladou novinkou kritizovať druhých, keď je na nich niečo dobré alebo robia dobro. Tu ma potom napadá, že akoby fakt bol svet postavený primárne na tých zlých hodnotách, lebo veď tie sú z nejakého neznámeho dôvodu paradoxne lepšie.

Áno, človek s depresiou sa pozerá na svet cez ponurú optiku…ale zas kritizovať všetkých a všetko, obracať dobré na zlo…ja sa to postupne odúčam.

post

Ako mávam motýlimi krídlami

Určite mi dá veľa ľudí za pravdu v tom, že svet je viac negativistický. Aj keď sa pozrieme do histórie, tak to nie je žiadna sláva. Vojny, boje o moc, honba za materiálnymi statkami…Aj dnes je to vlastne tak. Ale čo ak záleží na uhle pohľadu?

Každý vie, že správy v médiách sú z 80% negatívne. Niektorí a mám taký dojem, že ich začína byť dosť veľa, tak správy nesledujú. Pre ich negativizmus. Tu ma tak napadá, že prečo sú správy také ponuré?

Človek má potom pocit, že všetko je vlastne k ničomu, pribúdajú depresie, úzkosti, sociálna izolácia, samovraždy…Na jednej strane je tu taká skazenosť človeka, ktorý sa pozerá (aj keď s odporom) na negatívne a (pre mnohých) nechutné veci. To vidíme aj na internete. V minulosti to boli verejné popravy, ale tie sa vlastne dejú aj teraz. Keď sa pozriem na to z druhej strany, človek je síce znechutený tým pesimizmom alebo zvrátenosťou, avšak práve preto to zvykne sledovať aj tak. Dokonca pravidelne. Paradox.

Posledné týždne si všímam, že ľudia začínajú kritizovať aj to, keď niekto robí dobré veci, snaží sa pomáhať, venuje sa charite alebo má talent a ľudia mu ho proste závidia a preto ho zase kritizujú. Len trošku odbočím a poviem, že si myslím, že každý má talent alebo nejaké danosti. Skrátka niečo, v čom je dobrý. A ľudia si to sami nevedia vážiť, čo majú a druhí im to na oplátku zvyknú závidieť. Ďalší šialený paradox.

Pre mňa zvláštne je však to, že medzi slová, ktorými ma ľudia zhadzovali, urážali a zosmiešňovali vkladali slová uznania alebo pomedzi nadávky povedali o mne niečo pozitívne. Neviem, či si naozaj uvedomovali, čo hovoria. Tu sa dostávam k tomu, že ľudia fakt závidia aj nos medzi očami, ako sa to u nás tak hovorí. Je to skutočne tak.

Ľudia sa vysmievajú. Zväčša to však naozaj robia preto, lebo závidia alebo preto, lebo musia kritizovať a vyžívať sa v trápení druhého.

 Len zopakujem to, čo som napísala dávnejšie: Je omnoho lepšie tešiť sa z úspechu iných a tým pádom nezávidieť ;)Človeka potom nezožiera zášť a lepšie sa mu dýcha.

Sama som negativistický človek. Nebudem to zapierať. Avšak asi tak za posledný rok som zmenila trochu prístup a trošku som sa oddelila od davu ľudí, ktorí tak neuveriteľné dokážu kritizovať. Podotýkam, že dokonca aj to dobré. Aj v tom spočíva moje mávanie motýlími krídlami.

Teraz to bude klišé, ale naozaj platí, že treba začať od seba, keď sa mi niečo nepáči. Tiež som si však všimla, že ľudia sú k zmenám apatickí. Sústredia sa na svoje prežitie a kolotoču udalostí pracovného procesu. Nezazlievam im to. Ono, ako keby nemali už energiu proste riešiť v podstate niečo „navyše,“ keď sotva zvládajú stereotyp života. A takých veru poznám dosť.

Avšak tu treba podotknúť, že ľudia radi zvyknú riešiť druhých ľudí. Hovoria, ako majú málo času na seba, ale pritom riešia a žijú životy iných. Málokedy je za tým túžba pomôcť tomu druhému. Skôr sa zaujímajú o druhého, aby ho mohli potom ohovárať, škodiť alebo intrigovať. To je tiež veľmi zaujímavá ľudská črta.

Väčšina zvykne hovoriť, že nedokážu spasiť svet. Veď to je jasné, že nie, ale z malých vecí sa stávajú veľké. Moja existencia je len malinký zlomok v šírom vesmíre, ale prečo by som nemohla snažiť sa zmeniť veci k lepšiemu, podľa seba?

Niekedy stačí pár sekúnd niečoho na pohľad bezvýznamného a zmení sa nám život. O tomto hovorím. Dáš bezdomovcovi euro a pre neho je to hotový poklad. Na druhý deň na to aj zabudneš, ale on si bude pamätať.

Je to aj o tom, že človek túži zažívať veľké veci najlepšie každý deň. No ale tak to veru nefunguje. Minule som si prečítala takú úvahu, kde sa hovorilo o tom, že život človeka je v prevažnej miere o čakaní. Uvedomila som si, že niečo na tom je a prišlo mi to frustrujúce. Zobrala som to ale tak, že možno v tejto chvíli robím práve to málo, ktoré za pár dní alebo týždňov, možno mesiacov prinesie niečo veľké.

Môžem byť rada, že mám priestor a chuť niečo robiť. Mala by som si to viac vážiť. Mnohí mi nebudú veriť, ale väčšinu času sa snažím robiť veci tak, ako ich najlepšie viem. Myslím si aj, že vlastne toto by asi povedalo viacero ľudí o sebe samotných.

Napriek tomu si uvedomujem aj chyby, ktoré som spravila. Na niektoré z nich som prišla až s odstupom času. V danej chvíli, keď som robila (domnelú) chybu tak som mala určité emocionálne rozpoloženie alebo informácie, ktoré vyprovokovali moju chybnú reakciu. Myslela som si však, že som robila vtedy správne veci. Preto si to netreba vyčítať.

Dávnejšie som čítala, že prečo médiá prevažne predkladajú ľuďom negatívne veci a nehovoria o tých pozitívnych? Ver tomu, že každý deň sa dejú aj dobré a pozitívne veci a môže ich byť viac, ako si dokážeš v tej záplave negatív predstaviť. Stačí otvoriť oči.

Môžeš niečo niekomu pekné povedať, napísať. Môžeš nakŕmiť hladné zviera. Môžeš pre niekoho zložiť báseň alebo namaľovať obraz. Niekedy dokonca stačí len prítomnosť iného človeka a hneď je lepšie. Stačí tak málo a budeš mávať krídlami motýľa, ktorý svojou krásou zdobí lúku a robí tak málo a pritom tak veľa, lebo nás teší svojou prítomnosťou a robí užitočné veci. 

post

Introverti vs. extroverti

Aj v minulom storočí boli introverti považovaní za menejcenných. Aj v súčasnosti svet patrí extrovertom. Každý ovláda základnú charakteristiku introverta a extroverta.

Podľa mňa najviac to vyhrávajú ambiverti (centroverti). Ako vyplýva z názvu, sú niekde uprostred charakteristík extrovertov a introvertov. Alebo sa v niektorých prípadoch chovajú raz tak alebo inak vzhľadom na charakteristiky týchto typov osobností.

Až nedávno som si uvedomila, že mám typické charakteristiky introverta. Jasné, vedela som to už dávno. Ostatní ma rýchlo prekukli v tomto tiež. Ide však o to, že niektorí ľudia a ja tiež sme nevedeli, že to, ako sa v niektorých situáciách správam, je úplne typické pre charakteristiku uzavretých ľudí. Čiže byť viac osamote.

Keď som niekedy odmietla ísť v piatok von a radšej som sa venovala čítaniu kníh po tom, čo som predtým bola dlho vonku alebo na nejakom večierku. Byť v spoločnosti viacerých ľudí, ktorých nepoznám alebo poznám málo a sťahujem sa do seba. Alebo som v spoločnosti viacerých ľudí, s ktorými sa necítim dobre, mám neistotu a zmĺknem. Stále je to všetko považované divné. Pričom sú to naozaj typické charakteristiky pre introverta. A tak som si to prestala vyčítať.

Nemám kapacitu na to, aby som zdravila každého, koho poznám, aby som bola spoločenská, komunikatívna alebo čerpala energiu z ľudí…Ale ľudia to zvyknú niekedy introvertom vyčítať, že sú utiahnutí. No a čo? Tak je to ich typická črta.

Introverti tak isto väčšinu svojho obdobia majú pár blízkych ľudí, s ktorými trávia čas. Vtedy sú omnoho viac otvorenejší, komunikatívnejší a vedia byť aj vtipní. Takúto svoju tvár majú však len pre bližších ľudí. Mne sa to stalo aj pri nejakých cudzích ľuďoch, ale to je zriedkavé.

Tak isto uzavretí ľudia, keďže málokoho si pustia k sebe bližšie, tak majú intenzívnejšie vzťahy a potom keď niekoho z nich vylúčia alebo niekto ich opustí, tak to prežívajú omnoho horšie ako extroverti.

Poznám prípady, kedy sa z introvertov stali extroverti. Je to síce náročnejšia premena, ale dá sa to. Síce by ma zaujímal presný postup, ale nebude sa to dať podľa mňa zovšeobecňovať.

Uzavretí ľudia môžu poznať veľa ďalších ľudí, ale skrátka nenapíšu len tak hocikomu, koho poznajú, ale nie sú si blízky, že poď na pivo. Napríklad. Pre mňa by to bolo také riziko dostať sa z bezpečnej zóny a dať tak priestor tomu, že sa ten vzťah môže meniť. Jasné, že aj tu sú pre mňa nejaké výnimky, kedy urobím krok k niekomu. Ale ako hovorím, je to veľmi výnimočné.

Extrovert, keď príde niekde do spoločnosti, tak sa zdraví s polovicou osadenstva a s tou druhou polovicou nadväzuje ľahko nové známosti 😀 To sa introvertovi nestane.

Keby ľudia neboli hovädá, tak som aj extrovert 😀 Ale byť introvertom je bezpečnejšie. Aj keď extrovert to tak nevníma. Proste komunikuje so všetkými naokolo a je obľúbený. Introvert môže pôsobiť ako taký tajnostkár kvôli tomu, že je rozvážnejší. Zväčša zvažuje to, čo povedať. Zas ale ja mám niekedy takú náladu, že šplechnem pred hocikým hocičo ma prvé napadne.

Neviem, či to tak majú aj ostatní introverti, ale ja mám pocit, že uzavretí ľudia viac prežívajú hocijaké udalosti. Nemusia mať až tak silný emočný náboj, ale predsa ja ho tam nájdem.

Myslím si, akoby niektorí považovali introvertov za suchárov. A okolie vie introvert prekvapiť zážitkami, ktoré by na nich nikto nepovedal. Nuž, tichá voda brehy myje. Ale tento krát je to uhol pohľadu, lebo keby povedal taký zážitok extrovert, tak ľudia sa nad tým nepozastavujú až tak. A extroverti môžu niekedy blednúť závisťou nad tým, čo zažije introvert. To isté platí aj v mojom prípade, milí extroverti 😉

post

Samota? To je pekné. Osamelosť je strašná.

(Poznámka: Nadpis je prevzatý z básne Jána Smreka: Sonáta)

Mnohí si s ňou tykajú, keď sú na dne. Niekedy nám robí spoločnosť na základe vlastného rozhodnutia. Niektorí sa do nej uchyľujú, aby namaľovali impozantné dielo -samota.Intelektuál na okraji spoločnosti, ktorý príliš dlho kráčal ruka v ruke so samotou, až objavil komnatu osamelosti…Aký je rozdiel medzi samotou a osamelosťou?

„Samota, či izolácia je objektívny stav jedinca, ktorý nemá dostatok kontaktov s inými ľuďmi a uniká zo sociálneho prostredia.“ Nuž, hádam každého človeka stretol minimálne aspoň raz za život tento stav. Takže by to nemalo byť nič nezvyčajné.

Čo však s človekom, ktorý sa do samoty utieka viac krát, ba dokonca by sa dalo povedať, že pravidelne? Preto sa poďme pozrieť z akých dôvodov sa ľudia utiekajú do samoty. Pomôžem si opäť psychologickou charakteristikou: „Jedinec sa uchyľuje do samoty z rôznych dôvodov. Napríklad: dobrovoľne – načerpať sily, premýšľať bez vyrušovania.“ To je snáď najčastejší dôvod. Koľkí z nás sa utiekajú na svoju víkendovú chatu, či sa len tak povaľujú na posteli, „čumia do blba“ a rozmýšľajú – sami. Niekedy sa potrebuješ poprechádzať, túlať sa a dýchať samotu ulíc… To je neškodné a v podstate zdravé. A hlavne typické pre introvertov.

Ďalším dôvodom môže byť: „…tlak vonkajšieho prostredia, avšak s vlastným rozhodnutím. Napríklad v dôsledku obáv.“ Naozaj môže byť samotárom ten, ktorý sa bojí? Určite áno. Možno tento druh samoty láka človeka, ktorý cíti, že je odlišný od ostatných. Ale hlavne bojí sa čo spravia ostatní a napokon aj to, že ho sklamú. Rebel -samotár. Pri tomto ma napadá myšlienka: „Byť sám sebou a nebyť sám. To je umenie.“

Hovorí sa aj, že inteligentní ľudia, či ľudia, ktorí veľa premýšľajú potrebujú byť sami.

Duchovne obohatení a umelecki založení ľudia sa často skrývajú v samote. Jednoducho preto, lebo vidia veci inak ako tí druhí.

„Radšej budem sám, akoby som mal byť s hocikým.“ Niektorí ľudia si doslova a dopísmena vyberajú ľudí, s ktorými sa stretávajú a spoločnosť, v ktorej sa pohybujú. Síce, to pravdepodobne každý, avšak u týchto ľudí je to trochu iné. Často krát však potom zisťujú, že ich vysoké priority kladené na okolie spĺňa málokto. Nechcú strácať čas s niekym alebo niečim pre nich bezvýznamným. Paradoxne sa však môžu stať oni potrební pre druhých viac ako si oni alebo tí ostatní myslia. Je to tak správne? Títo ľudia majú okolo seba ako keby vákum. To je v určitých obdobiach v rôznej intenzite. Niekedy je také slabé, že ho takmer ani nevnímajú. Inokedy má takú intenzitu, že jednoducho neznesú nikoho. Neznesú vychádzať von a dýchať vzduch s ostatnými.

„Som taký smutný, že musím byť sám.“ Niektorí v smútku a žiali vyhľadávajú spoločnosť, iní sa zavrú do svojej ulity a nekomunikujú s okolím. Myslím si, že tieto skutočnosti vyplývajú od závažnosti situácie, ktorá jedincovi v živote nastala a ako na ňu subjektívne- emotívne reaguje.

„So samotou je často zamieňaná osamelosť. Osamelosť je však subjektívnym stavom jedinca, ktorý v reakcii na samotu, zažíva túžbu po kontakte s inou osobou, ľuďmi.“

Aj najväčší samotár potrebuje spoločnosť. Aj takíto ľudia – samotári však niekedy pocítia silnú potrebu spoločnosti, avšak nevedia sa do nej začleniť. Nevedia s ľuďmi komunikovať a ťažko sa vedia uvoľniť. Chceli by sa s niekým bližšie spoznať, chceli by sa s niekým zblížiť. Avšak ich uzavretý život pod zámkom samoty z nich spravil nedôverčivcov. A možno ich nedôvera k ľuďom im dovolila uzatvoriť sa do seba a stratiť sociálny kontakt s prostredím. A práve títo sú viac ako sami – sú osamelí.

„Má zakrytú tvár, aby sme sa nemuseli pozerať, ako sa nám vysmieva.“ @lík

Vysmieva sa nám osamelosť, samota alebo ľudia a prostredie, ktorí ju spôsobili? Alebo za samotárstvo môže „len“ povaha človeka, jeho vrodený charakter a intelekt, prípadne životné okolnosti? Môže za ňu osud, prípadne karma?

“ Osamelosť vo mne občas spúšťa vlnu kreativity – piješ ďalší pohár vína a cítiš sa ešte horšie. Umenie nemôže existovať bez bolesti; a umenie existuje, aby miernilo bolesť.“ Till Lindemann

Koľko umelcov je samotárov a koľko ľudí tvorivých sa utieka v samote, keď maľuje svoj obraz, píše ďalší príbeh.. Musí byť človek tvorivý alebo umelec samotár?

Johann Wolfgang von Goethe: „Talent sa zdokonaľuje v samote, charakter v prúdoch života.“

„Je to paradoxné, ale schopnosť byť sám je predpokladom schopnosti milovať. Kto sa pokúsi byť sám so sebou, pozná, aké je to ťažké. Pocíti nepokoj, nervozitu, či dokonca úzkosť. Bude mať sklon k tomu, aby svoju neochotu pokračovať zdôvodnil úvahou, že to nemá cenu, že je to hlúposť, že to zaberá príliš mnoho času.“ (Erich Fromm)

„Nie je nič horšie, ako kvôli dažďu, únave či chladu, alebo zo strachu pred chladom a osamelosťou nedôjsť tam, kam si človek predsavzal.“ (Miloslav Nevrlý)

Koľko prekážok nám skríži životný cieľ, respektíve veci, ktoré chceme dosiahnúť? Veľa. Nad odpoveďou nemusíme ani dlho premýšľať. Možno dosiahnúť životný cieľ nie je až také ťažké, ale z princípu to je ťažké. Lebo nám na tom veľmi záleží a pokiaľ je možné obetujeme tomu, čo najviac. Preto nedovoľme subjektívnym pocitom a najmä osamelost, aby nám skrížila životné plány. Lebo je to náš subjektívny pocit, lebo je to náš stav, ktorý do istej miery môžeme ovládať, prijať a pokiaľ sa dá, tak aj z neho vyťažiť.

A na záver citát, ktorý hovorí o tom, že každý je do istej, čo i len malej miery sám. Každý je tu sám za seba. „Spievajte, tancujte a veseľte sa, tak či tak je každý z vás sám, tak ako sú osamotené struny lutny, hoci ich rozozvučala tá istá pieseň.“ (Chalíl Džibrán)

post

Chceš sa zbaviť úzkosti z ľudí, cestovania…? Nájdi si kapelu!

Jasné, názov je trochu zavádzajúci a nemusí presne zobrazovať skutočnosť v tom zmysle, že úzkosť nepominie úplne. Ale môže byť motiváciou pre extrémnych agorafobikov, ľudí čo majú sociálnu úzkosť, že vykročia zo svojho tieňa a vyženú (aspoň čiastočne) bubákov zo svojej skrine.

Už v útlej mladosti som mala brutálne duševné rozlady, ale v rannej dospelosti, okolo mojich 21. narodenín to bolo ešte horšie. Niekoľko mesiacov som preležala v posteli, myslela na smrť…a keď som vyšla von, tak zrazu som cítila, že to vonkajšie prostredie ma pohlcuje, tak som sa prestala pozerať na oblohu. Spravila som pár krokov a dostala som panický atak.

Vtedy som vôbec nevedela, čo sa so mnou deje, len som proste cítila nenormálny strach. V tom čase  som o psychike vedela veľmi málo a nechcela som ísť k doktorom, že snáď to prejde. Vrátila som sa domov a už som nevykročila na ulicu niekoľko dní. Potom som však musela ísť niečo vybaviť a cestovať autobusom. Stála som pred dverami autobusu a zrazu som cítila, že musím ujsť.

 Agorafóbia je zákerná v tom, že nemáš strach „len“ z otvoreného priestranstva, vysokých stropov, nákupných centier, ale aj autobusov, vlakov. Proste akoby zahŕňala niečo aj z klaustrofóbie. A zahŕňa aj úzkosť z davu ľudí. Čiže hotová pohroma. Vlieklo sa to takto niekoľko týždňov, kým som prišla k psychiatrovi a k psychologičke v jeden deň. Obaja mi povedali, že som prišla v hodine dvanástej. Takže antidepresíva a terapia slovami. O pár dní sa mi o milimeter polepšilo, tak som začala špekulovať.

Nechcem tu dopodrobna rozpisovať môj hudobný vývoj, lebo to nie je podstatou. Už som mala nejaké skúsenosti v hudbe a s hraním v kapele. Tú svoju som rozpustila dávnejšie a mala som chuť byť zase v prostredí hudobníkov. Takže som išla na net a našla som jedného gitaristu. Bol dosť prekvapený, že je tu taká žena v jeho širšom okolí, ktorá sa venuje tomu štýlu hudby. Sme sa dohadovali na termín skúšky. Kapela síce nebola až tak ďaleko, ale autobusom to trvalo tak 45 minút. Už si presne nespomínam, že ako som tam išla prvý krát. Ale niekedy ma na skúšky brával gitarista a keď som tam išla autobusom, tak vždy som išla v spoločnosti kamaráta alebo kamarátky, ktorí mi robili garde. Bolo to úplne šialené a dnes by som to už zrejme nedala.

Mne bolo vlastne zle aj cestou autom, keď ma viezol gitarista a bol cudzí človek, preto som z neho mala ešte väčší strach. Na skúške zase strach, lebo samí chlapi a bol to vždy pre mňa taký zvláštny pocit, keď sa stále motáš v mužskej spoločnosti ako žena. Určite som musela pôsobiť dosť vyľakane, čo tvorilo kontrast s mojim zjavom a hlasom.

V tom čase mi bolo bližšie, že som všetky svoje psychické problémy skrývala. Vtedy som sa za to nesmierne hanbila. Takto sa to ťahalo niekoľko mesiacov, až kým som jednému z kapely nepovedala, čo mi je. Totálne ma odpísal a pár dní na to mi poslal správu, že už ani nemusím chodiť, že majú za mňa náhradu. Bola to tak pre mňa ďalšia rana, ktorá mi teda rozhodne nepridala.

Kto ma v tom čase poznal, veľmi dobre vedel, že hudbu som dávala na prvé miesto a fakt mi na tom veľmi záležalo.

Ja som bola v akomsi vákuu, keď som bola v tej kapele. Pocit nereálnosti, sociálna izolácia a hlboké dno a v kombinácii s mojou introvertnou povahou tvorili vražednú kombináciu.

Nevedela som, čo s tým mám robiť a ako sa z toho vyhrabať. Kapela bola vtedy taký môj lúč svetla, ale chápem, že keď sa na to pozriem z nadhľadu, tak muselo to byť aj pre tých chalanov v kapele byť so mnou náročné. Veľa som toho skrývala, bola som vyľakaná, tichá…no proste charakteristiky, ktoré sa vôbec „nehodia“ na členku mužskej metalovej kapely. A tie moje texty, ktoré som im tam nosila. Sa museli chytať za hlavu z tej depresie a strachu, ktorá bola obsiahnutá v tých slovách.

Pár týždňov na to som si našla ďalšiu kapelu a tam som fungovala pár mesiacov a už to bolo podstatne lepšie, ale nudil ma ten štýl. Tak som si našla ďalšiu a zas bola ďalej odo mňa, ale to už som musela ísť výlučne sama, lebo som bývala v cudzom meste a moja sociálna izolácia a skrývanie psychickej disharmónie pokračovalo. Nemala som náladu na tvorenie vzťahov s inými ľuďmi, ale kapela bola výnimka. A s touto kapelou som sa viac posunula a fungovala som v nej dlhý čas a zažila svoje prvé vystúpenie na pódiu pred stovkou ľudí. Tým som povedala čo mi je, ale tí si ma už nechali a podržali ma.

Aj teraz to mávam, že sa niekedy bojím cestovať alebo úzkosť pred vystúpením. Je to však podstatne lepšie a aj keď sa mi vracia úzkosť a panické ataky, tak to nedosahuje také obludné rozmery ako v tom čase. Agorafóbia mi zmizla.

Ešte dlhé roky po tom, ako som porazila tie extrémne strachové stavy, tak som mala veľa krát pocit, že ma otvorený priestor pohlcuje, čo je typický rys agorafóbie. To mi tiež zmizlo asi preto, lebo milujem pozorovať vtáky,  čo krúžia na oblohe.

Čierny pasažier

Do vlaku som nastúpila.
Volá sa Život.
Lístok som si nekúpila.
Celý čas je mi clivo.

Nikto sa ma nepýtal,
či ním chcem ísť.
Nasilu ma doňho dali.
Môžem kedykoľvek odísť.

Sprievodca ma už chytil,
cestujem tým istým vlakom dokola.
Čaká, kým vystúpim.
Stále sa na mňa lepí smola.

Som čierny pasažier.
Nemám v duši mier.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Očakávam tvoj návrat.

Dívam sa z okna, vidím svet plný násilia.
Nič dobré nečakám.
Mení sa krajina, menia sa ľudia.
Nič dobré nečakám.
Som sama v ich spoločnosti,
pijem každý deň kalich horkosti.
Ktorý pijem do dna
a stále čakám na koniec
tohto bláznivého života.

Cestujem  načierno celý život.
Raz si kúpim lístok,
nastúpim do pravého vlaku
a zbavím sa smrtiaceho tlaku.
pijem každý deň kalich horkosti.

Vidím svetlo na konci tunela
a nevzdám sa bez boja.

post

Aké je to žiť s pocitom nereálnosti?

Keď máš zlomenú nohu, nikto ťa nenúti kráčať. Keď je však problém so psychikou, štandardná reakcia je taká, že si máš pustiť film alebo ísť s kamarátmi na pivo. Všetci ti sľubujú, že to zas to prejde. Veď to je LEN v hlave. Veď to NIČ nie je. A zlá nálada je fuč. Akoby lusknutím prsta.

Nehovorím, že to tak nemôže u niekoho fungovať, ak máš splín, melanchóliu alebo skrátka zlú náladu. Avšak ver tomu, že pokiaľ neješ, nespíš, plačeš, nič ťa nezaujíma a nepoteší (ani výhra v lotérii), zanedbávaš svoje okolie a hlavne seba, nedokážeš sa postaviť z tej prekliatej postele a si taký zlomený a nešťastný mysliac si, že jediným vykúpením je smrť, to už nie je len tak.

Všetko má pochmúrne farby a nejaké milé gesto alebo pozitívna udalosť ťa rozplače, pretože ti nejde v tej chvíli do hlavy, že niečo môže byť dobré a ty sa z toho nedokážeš tešiť a je ti to ešte aj ľúto.

Ďalším znakom prehlbujúcej sa depresie je strata vzťahov so svojim okolím. Depresívny človek sa postupne sťahuje do seba a odmieta svoje okolie. Môže to mať viacero príčin. Nemusí to byť „len“ depresívny rozlad, ale aj úzkosť až fobické prejavy z kontaktov s inými ľuďmi. Takýto človek ťažko funguje už v existujúcich vzťahoch a ešte ťažšie nadväzuje nové.

Ver, že je vo vašom okolí minimálne jeden človek, ktorý takto trpí a proste mlčí. Lebo veď mať psychické problémy je slabosť a chodiť k psychiatrovi je hanba. To je štandardná mienka ohľadom duševného (ne)zdravia (nielen) v našich končinách počas tejto (údajne) pokrokovej doby.

Ja sa domnievam, že aspoň raz za život každý zažil depresívnu fázu. Niektorí moji kamaráti a známi tvrdia, že majú depresie a úzkosti. Vôbec nechcem ich ťažkosti  zjednodušovať alebo prehliadať. Medzi nimi a mnou je však jeden podstatný rozdiel a to je ten, že dokážu fungovať v bežnom každodennom živote. Majú „typické“ méty ako mať byt, či dom, auto, partnera a deti. Ich depresívne prežívanie trvá niekoľko hodín, dní, pričom je tiež podstatné podotknúť, že ich depresívna nálada je ľahšie odkloniteľná. Čo znamená, že pomerne ľahko (zvyčajne) dokážu potlačiť alebo zabudnúť na hlboký smútok. Pripomínam, že tiež dokážu chodiť normálne do práce a von si vyraziť. Ten, ktorý má ťažšie depresívne alebo úzkostné prežívanie, tak preto toho to ani zďaleka tak nie je.

Ešte by som podotkla, že hlbšia depresia alebo úzkosť sa spája so sociálnou izoláciou. Tá ale netrvá pár dní, ale niekoľko týždňov, mesiacov alebo rokov.

Tak isto aj panický atak zažil pravdepodobne raz každý v živote, ale niekto ho máva pravidelne. Ešte niekedy dávno som čítala, že panický atak môže trvať tak maximálne hodinu. Poznám však na sebe a aj na iných ľuďoch, že panický atak trval niekoľko hodín, s menšími prestávkami niekoľko dní a čo bolo na tom najzaujímavejšie nepomohol žiadny liek od úzkosti alebo magnézium, ktoré sa bežne pri ňom aplikuje. Mám pocit, že v tomto prípade účinok týchto liekov môže brzdiť nejaké telesné ochorenie.

Ešte jeden dôležitý symptóm som opomenula pri svojich opisoch depresívnych stavov a to je derealizácia- pocit nereálnosti. Je to veľmi zvláštny stav, keď si uvedomuješ, že si v realite, ale zároveň máš pocit, akoby si bol niekde inde. Vnímaš, komunikuješ, ale všetko je zahmlené, akoby za sklom. S týmto prežívaním sa spája úzkosť, lebo naozaj to človeka vie veľmi desiť.
Naposledy som mala tento stav už síce dávnejšie, ale trval niekoľko týždňov vkuse. 

A teraz napíšem o derealizácii ako som ju prežívala prvý krát.
V rannej dospelosti mi bolo fakt veľmi zle a to, že som dokopy nič nevedela o psychike človeka ešte vrhalo desivejší tieň na moje prežívanie. Jednou  z noviniek bol pocit nereálnosti.
Išla som v tom čase k psychiatrovi. (Tiež som sa na to odhodlávala niekoľko mesiacov). Nasledovala štandardná otázka: „Ako sa máte?“ Na čo som zareagovala: „Všetci sú za stenou.“

Teraz mi to príde také úsmevné, lebo ten psychiater sa na mňa tak zvláštne pozrel a podotýkam, že to už bol starší pán, ktorý si za tie roky praxe musel vypočuť všeličo. A toto bola asi aj trochu nezvyčajnejšia odpoveď aj vzhľadom na to, že som to neopísala úplne trefne. Pocit nereálnosti alebo derealizácia sa opisuje ako pocit, že si za sklom, v hmle alebo mede, všetko je tak v diaľke a ostatné sa ti zdá také ťažkopádne.

Ešte raz podotýkam, že človek s takýmto prežívaním normálne vníma, komunikuje, uvedomuje si všetko naplno, len má pocit akoby bol jednou nohou niekde inde.

V tom období som napísala aj báseň, ktorá sa volala: The Fear Behind Wall (Strach za stenou). Bolo to vlastne nielen vyjadrenie o derealizácii, ale aj o tom, že som si (obrazne povedané) vybudovala múr, stenu medzi mnou a ostatnými, čiže narážka na sociálnu izoláciu, separovanie sa od spoločnosti.

To, že psychicky chorý človek odmieta okolie, ruší kontakty nie je až také nezvyčajné, avšak to ale neznamená, že by to ľudia chápali, skôr naopak.

Na záver ešte dodám, že sú tu teda priepastné rozdiely medzi ľahším neurotickým (úzkostno-depresívnym) stavom a ťažkou depresiou, silnou úzkosťou hraničiacou až s fóbiami, ktoré môžu prerásť do psychózy.

The Fear Behind Wall

Closed in cube with agoraphobia.
She has fallen to big hysteria.
Noise of quiet is her scream.
Can´t hear the voices so clear.

Has fallen from the bottom of dark.
Has swum against the stream
since she was a child.

Fear has frozen mind.
Panic is stealth of life.
Fear has frozen mind.
All of you have stayed behind wall!

I am the fear blind wall
on the other side.

post

Opustil ma kvôli depresii

Ak depresia (podľa niektorých) je NIČ, prečo potom depresia rozbíja vzťahy a ľudia kvôli nej páchajú samovraždu?

Moje (skoro všetky) partnerské vzťahy sa odohrávali podľa rovnakého scenára. Bolo ich zopár, ale o to výraznejšie mi zasiahli do života.

Keď som sa spoznala s nejakým mužom, s ktorým sme vzájomne javili záujem o toho druhého, tak som asi každého z nich upozornila, že mávam brutálne depresívne stavy a proste je to strašné, čo vtedy prežívam. Upozornila som ich, že smutná som vlastne permanentne, len niekedy viem skryť slzy za smiech. Nenazvala by som to pretvárkou, ale takým obranným mechanizmom.

A napokon, mám vyskúšané na vlastnej koži, že naozaj depresívno-úzkostným stavom, ktoré ťa privedú na hranicu života, vôbec nerozumie ten, ktorý si tým v neprešiel.

Tiež si myslím, že minimálne raz za život asi každý prekonal depresívnu epizódu, ale veľa ľudí si to neuvedomovalo, resp. nepripúšťalo.

No a napokon je tu taká črta, ktorú má tiež veľa ľudí a to je tá, že keď im je už lepšie, tak potom zabudnú na depresívnu mizériu ktorú prežili. Akoby u nich nastala amnézia a zrazu vôbec nedokážu pochopiť to, čo prežíva ich blízky človek a z toho vznikajú ďalšie komplikácie a problémy. Lepšie pre nich, horšie pre mňa.

Veľa ľudí ma ubezpečilo, že veď som v poriadku alebo depresia je nič. Som veľmi alergická na tú poslednú frázu. Keď som sa fakt dostala do svojho typického stavu, že som stále plakala, nemohla som sa postaviť z postele a pomedzi slzy som šepkala, ako túžim zomrieť, tak ma vedelo neskutočne frustrovať a potrápiť to, že môj partner tomu vôbec nerozumel a hovoril mi debilné frázy. Niekedy sa mi otočil chrbtom na určitý čas. Iný ma opustil definitívne. Možno sám bol bezmocný, ale mne to rozhodne nepridávalo. Preto som aj veľa rokov počas svojho života trávila a aj trávievam osamote. Lebo v samote ti nikto nemôže ublížiť. Alebo že by to platilo aj tak, že ja tiež nemôžem ublížiť nikomu?

Samozrejme, našli sa aj výnimky, ktoré prešli skúškou ohňom a zostali pri mne a teraz nehovorím len o partneroch, ale aj o kamarátoch, prípadne o mužoch, ktorí javili o mňa záujem, ale z mojej strany tam nastalo odmietnutie z iných dôvodov.

No ale tu treba uviesť fakt, že pri mne v drvivej väčšine prípadov zostali ľudia, ktorí majú sami vážne psychické problémy. Nemusia byť priamo v psychiatrickej starostlivosti, prípadne nechodia ani k psychológovi, ale veľmi dobre poznajú bolesť duše.

Mne viacero odborníkov poradilo, aby som si partnerov hľadala takých, ktorí sú psychicky zdraví. Oponovala som, že s takými mám zlé skúsenosti, aké som popísala vyššie, ako mi nerozumeli, čo ma ešte viacej privádzalo na dno. Skrátka je mi na umretie a ešte je niekto pri mne, kto ma vôbec nevie pochopiť. Vtedy cítim ešte väčšiu beznádej a frustráciu.

Ešte nadviažem na tento minulý článok, kde tvrdím, že z celospoločenského hľadiska ľudia vnímajú horšie, ak depresiou trpí muž. Avšak ak sa jedná o partnerský vzťah, tak si myslím, že v nevýhode je práve žena. Mám to tak odpozorované, že depresívne výkyvy u partnerov-mužov znáša lepšie ich partnerka, než keď je to opačne.   

post

Ako ma trápenie priviedlo k pozitívnym veciam a duchovnému rastu (2. časť)

Za tie roky, čo duševne strádam som sa naučila toho veľmi veľa skrývať. Nosím nielen svoje tajomstvá, ale aj kopu cudzích. Lebo ľudia sa mi so všeličím zdôverujú, niekedy aj zabudnú povedať to staré známe: „Ale nikomu to nehovor…“ Lebo akoby automaticky rátali, že nebudem klebetiť. Nuž, veľa vecí naozaj nehovorím.

Niektorí mi povedia, že:“ Môžeš mi povedať, keď sa budeš trápiť…“ A ja sa len pousmejem, že no jasné. Keď začnem vyťahovať naozajstnú temnotu zo seba, tak väčšina ľudí sa zachová rovnako. Skrátka, to nemôžu počúvať a vlastne väčšina z nich hovorí to isté. Napríklad, aby som už prestala o tom hovoriť.

Ja sa im síce nedivím, ale takéto prípady zažíva naozaj veľmi veľa ľudí, ktorí hlboko duševne strádajú a sú pod dnom. Nie, nie je to preklep. Lebo pod dnom je ešte ďalšie dno, z ktorého niet úniku. Ja mám aspoň svoju tvorbu, zvieratá, ktoré milujem…ale kopa psychicky chorých ľudí nemá ani to. Čelia spoločenskej stigme, aj stigme od svojich najbližších, ktorí im jednoducho nerozumejú. Nemajú nič, čo by ich ťahalo nahor. Nemajú motiváciu. Ja sa to všetko snažím hľadať v sebe.

Jasné, že je ľahšie a krajšie, keď ti niekto podá ruku a vytiahne ťa z hlbokej jamy. Pár krát sa mi to stalo, ale viem, že veľa závisí odo mňa.

 V tomto prípade mne veľmi pomohlo, keď som začala o tom otvorenejšie hovoriť a neskrývať sa. Zo svojich skúseností viem, že skrývať svoje psychické rozlady, ktoré sú na denno-dennom poriadku je vyčerpávajúcejšie ako o nich hovoriť priamo. A potom aj ľudia ostatní sa k tomu lepšie stavajú. Ale zas rátam s tým, že sú medzi nimi aj tí, ktorí mi nevedia povedať to, že im to vadí alebo povedať narovinu, čo si myslia o psychine. Myslím, že mnohí z nich nemajú práve odvahu, pretože o tom bez okolkov hovorím a to ich asi prekvapuje.

Samozrejme, aj moja otvorenosť v tejto oblasti sa mi pár krát pekne vypomstila. Najčastejšie je to výsmech, že „som na hlavu“ alebo „že som psychopatka..“ a omnoho horšie a aj vulgárnejšie veci. Úsmevné na tom je, že väčšina čo ma takto označila, tak by potrebovala psychiatra viac ako ja. Nie nadarmo sa hovorí, že to, ako charakterizujeme druhých často krát vypovedá o nás samotných.

Len ešte je tu jeden fakt, že keď mi je zle a topím sa v čiernote, tak zväčša o tom nehovorím, keď sa mi to práve deje. Za tie roky som sa naučila, že je to jednoducho takto lepšie. Niekedy sa zmienim o tom, až keď je už po funuse. Nechcem tým nikoho zaťažovať, lebo naozaj sa to zle počúva a potom nechcem zase, aby ľudia kvôli tomu odo mňa bočili.

Aj keď posledné roky sa mi to pár krát vymklo spod kontroly, že som v spoločnosti niekoho stratila sebakontrolu nad svojim citovým prežívaním, ktoré bolo ponuré. Ale môžem to zrátať na pár prstoch. Takže je to výhra. A musím podotknúť, že zopár ľudí (moji vtedajší blízki ľudia), tak ma aspoň čiastočne chápali, zostali so mnou a neotočili sa mi chrbtom. Za čo im nesmierne ďakujem.

Tak nejako podobne som sa chovala aj pred jedným svojim partnerom. Už z tých skúseností som mala „nacvičené,“ že keď mi ostane zle a je to na mne vidieť, tak na otázku: „Čo ti je?“ Odpovedám to staré známe a v troch písmenách vystihnuté: „Nič.“ Niekoľko krát som pred ním stratila sebakontrolu a hovorila o tom, čo ma skutočne trápi a bolí. Bola to chyba, lebo sa choval podľa klasického scenára a niekoľko krát mi pohrozil rozchodom, takže som radšej sklopila uši. Takéto podobné veci sa mi dejú stále, takže čo vlastne čakám?

No, ale tým chcem povedať aj to, že často krát skrývam, keď mi je v danej chvíli zle. Ale mám tak odpozorované, že dospelí ľudia toho veľa skrývajú tak-či tak.

Ako deti sme úprimní, ale čím viac rastieme, tak nás vychovávajú, že nemôžeme povedať to, či ono. Čím sme starší, tak tým viac zisťujeme, že o niektorých veciach sa naozaj neoplatí hovoriť. Len by bolo zaujímavé sledovať, že niektorí ľudia, čo sa poznajú, tak môžu skrývať nejakú chúlostivú, ale pre všetkých spoločnú vec, črtu. A keby sa aspoň jeden z nich zdôveril tomu druhému, tak by ich to nezvyčajné tajomstvo spojilo.

Mám taký pocit z toho celého, že na prvý pohľad, keď ma človek nepozná a dokopy nič nevie, tak si myslí ako som nad vecou a že som vlastne v poriadku. Ešte to podčiarkuje moja vizáž a hlas. Tieto aspekty akoby mýlia veľa ľudí v tom prvotnom a hlavne povrchnom kontakte.

Ale práve toto ma aj vie veľmi dobre chrániť. Aspoň niekedy určite. Preto potom, keď sa niekedy s niektorými zblížim a zistia, že vlastne pravda je úplne opačná ako sa domnievali, tak sa nemôžem diviť, že mi vyčítajú aké „sprostosti“ to v niektorých chvíľach rozprávam a robím. Lebo veď oni si (podvedome) mysleli, že znesiem toho veľa na svojich pleciach a budem ťahať aj ich.

Myslím, že obe strany (ja a niekto druhý) to tak (podvedome) začneme brať a prevažný čas, ktorý strávime spolu to aj praktizujeme. Ja som tu predsa tá, ktorá je bútľavá vŕba a chápavá vo veľa veciach a ešte pôsobím dosť sebavedomo a silne a potom čakám, že ma niekto bude chápať, nebodaj chrániť, keď to vlastne ani nepotrebujem, lebo tak vyzerám a aj sa tak správam?

Ale aj tu musím podotknúť, že niekedy som v takom vzťahu s niekým iným, že sa vieme podržať a dopĺňame sa. Inokedy je to však aj tak, že sa vieme síce podržať, ale aj jeden druhého sťahujeme so sebou. Najprv ja jeho, potom on mňa. Ale zas mi napadá, že to všetko sú asi charakteristiky vzťahov, ktoré bežne ľudia majú takto ako opisujem.

Musím uznať, že teraz je lepšie povedomie o duševnom (ne)zdraví, avšak stále to nie je ono. Určite si ale viacerí všimli ten progres, ktorý nastáva o detabuizovaní témy psychických problémov. Takže už to nie je také čierne.
Avšak, hovoriť naozaj priamo o svojich čierno-čiernych pocitoch stále nie je na mieste. V skratke, je to stále pre väčšinu silná káva.

Občas mám ten dojem, akoby ma moje utrpenie priviedlo k vyšším métam, pomáhaniu druhých. Veď sa aj hovorí, že utrpenie šľachtí človeka, nie? Preto aj ten výstižný názov článku. 

post

Ako ma trápenie priviedlo k pozitívnym veciam a duchovnému rastu (1. časť)

Niekde som čítala, že každý je aspoň do malej miery osobnosťou. Ľudia, ktorí nám chodia a odchádzajú zo života, tak vždy zanechajú stopy. Menšie alebo veľké. Pozitívne, či negatívne.

Napadlo mi, že v situáciách, v ktorých sa s ľuďmi ocitáme alebo za akých okolností sa stretneme (stretávame), tak majú hlboký dopad na to, ako sa náš vzťah vyvíja. Presnejšie, keď napríklad dochádza ku konfliktom s niekým, tak možno sme len boli v zlom čase na zlom mieste.

Hoci cítiš k niekomu opovrhnutie alebo nebodaj nenávisť, či závisť, škodíš tým predovšetkým sám sebe. Lebo je to primárne tvoj problém, že sa utápaš v negatívnych pocitoch k niekomu inému. Ja to beriem tak, že väčšinu ľudí ani nevnímam, lebo ich nepoznám, nestarám sa do nich.

 Svojich nepriateľov považujem za mŕtvych alebo presnejšie ma vôbec nezaujímajú. Je mi jedno, čo sa s nimi deje. Ja mám svoj život bohatý na toľko zážitkov a vecí, že nemám čas sa zapodievať niekým, kto za to nestojí.

A myslím si, že práve toto kľuje mnohým oči. Všimla som si, že ľudia často a radi riešia iných, klebetia a ohovárajú. Niektorí sa zaujímajú o život druhých až za hranice zdravého záujmu, ale určite to nerobia z toho dôvodu, aby niekomu pomohli. Skôr si myslím, že práve na tej báze vznikajú intrigy alebo len chcú niekomu škodiť. Je mi z toho smutno, ale postavila som sa k tomu svojským prístupom, ktorý by mohol inšpirovať druhých:

1. Začiatkom roka 2018 som sa rozhodla, že svojim kamarátkam pošlem darčeky.

Robila som to nezištne. Keďže pochádzajú z rôznych kútov Slovenska, niektoré aj z Čiech, tak som im darčeky posielala poštou. Niektoré síce boli pár kilometrov odo mňa, ale jednoducho som nevládala sa s nimi stretnúť alebo dať im dar osobne. Bolo to z toho dôvodu, že som sa bála vychádzať von a už vonkoncom som nemala energiu na to, aby som sa s niektorými stretla osobne. Snáď pochopili, že mi bolo naozaj ťažko a darčeky ich potešili.


2.
 Prešlo niekoľko mesiacov v roku 2018 a zrazu som si uvedomila, že je veľa ľudí, čo sa stále sťažujú, nevidia na druhých skoro nič dobré a nevedia si vážiť čo alebo koho majú. Zahanbila som sa, lebo som zistila, že vlastne aj ja patrím medzi nich.

Vážiť si materiálne vecí som začala ešte zhruba tak pred desiatimi rokmi, keď som si všímala ľudí bez domova. Bola treskúca zima a vlastne mi došlo, že mám strechu nad hlavou a budem v teple. Nemám rada, keď mi je zima, umocňuje to vo mne negatívne pocity. Keď mám vonkajší chlad, tak takmer automaticky mi bude zima i zvnútra.

Rôzne typy ľudí a rôznych vekových kategórii vidia na druhých viac to zlé. Naozaj sa stávalo zriedka, že niekto o druhom povedal niečo pekné. A ja som sa teda rozhodla, že na druhých budem hľadať tie pekné alebo pozitívne veci. Vtedy mi došlo, že vlastne som vedela o nich aj predtým, len nejako podvedome. Viac sa však do popredia drala kritika na druhých a závisť. Neviem, prečo to tak je, ale majú to aj psychicky vyrovnaní ľudia.

Spravila som ďalší krok. S niektorými ľuďmi, s ktorými som mala nevyrovnané účty a naďalej pôsobili v mojom živote, som si to na rovinu vydiskutovala. Odvtedy som sa rozhodla, že keď budem mať s niekým nejaký problém a bude ma to ťažiť, tak mu to poviem.


3. Naučila som sa definitívne skoncovať so svojou vlastnosťou, ktorá je vlastne podľa mňa najhoršia, akú človek môže mať a tou je závisť. Teš sa s druhými z ich úspechu! Napriek tomu, že tebe sa nemusí dariť…


 Bolo mi opäť ťažko a skontaktovala som sa so svojim spolužiakom, ktorý mi priniesol veľmi pozitívne správy, že začal nový život, darí sa mu. Lebo pred pár rokmi, keď sme sa stretli bol vo veľmi ťažkej existenčnej situácii. Tak ma to potešilo, že ešte niekoľko mesiacov po tom, čo mi to povedal, sa mi aspoň na pár minút polepšilo, keď som prežívala svoje temné nálady. Bol to úžasný pocit. Keď toto bude čítať, tak si myslím, že ho to poteší. A v tomto prípade vznikla taká vzájomná pomoc v našich životoch. Tu sa len potvrdzuje to, že treba mávať motýlími krídlami, lebo sa môžu udiať veľké veci.

4. Všímaj si, akých výnimočných ľudí (aspoň niektorých určite) máš vo svojom okolí.

Moja blízka kamoška, ktorú poznám už dlhé roky, je veľmi úspešná vo svojom živote. Tiež bojovala so psychickými problémami, ale zdá sa, že teraz ich má viac pod kontrolou ako v čase, keď sme sa spoznali. Vidím u nej ten progres, obdivujem ju a posledné roky ma veľmi inšpirovala. Je krásna zvnútra i zvonka.
Pri tomto mám niekedy obavy, že keď niekomu poviem niečo pozitívne o nich samotných, tak aby sa z nich nestali horenosy.
Ale mám odsledované, že ľudia sa skôr podceňujú a nevidia svoje kvality a tak im to aspoň na chvíľu zdvihne sebavedomie. Hoci si myslím, že tejto spomínanej kamarátke sebavedomie nechýba.

post

Aká je nálada v spoločnosti ohľadom prežívania depresie u mužov a žien?

Neviem, či ešte platia štatistiky, ktoré pred pár rokmi vraveli, že depresívnejšie sú viac ženy, resp. že v starostlivosti u psychiatra pre neurotické poruchy sa viac vyskytujú ženy. Z toho sa potom dedukovalo, že ženy sú náchylnejšie na prežívanie depresívnych stavov.

Podľa môjho skromného názoru a skúseností niektorí muži s depresiou odmietali liečbu u psychiatra z dôvodu, že to považovali za slabosť. Ľudia skrátka vôbec nechápu, že je to chemická nerovnováha v mozgu alebo hormonálna porucha. V niektorých prípadoch práve fyzické ochorenia môžu zahŕňať psychické odchýlky, choroby ale platí to aj opačne.

Vrátim sa ešte k tomu, že si myslím, že depresii je jedno, či zamotá do svojich osídiel ženu, či muža. Z rozhovorov, ktoré som mala s rozličnými mužmi rôznych vekových kategórii a čo sa nepoznali, som si u niektorých všimla to, čo som spomínala v úvode a teda to, že sami mi dali za pravdu v tom, že spoločnosť tlačí na nich, aby boli silní, aby neplakali a aby sa neliečili u psychiatra. Už tento spoločenský tlak v našej krajine trochu poľavil, avšak stále je dosť ľudí, ktorí psychické ochorenie považujú za slabosť a je jedno, či sa jedná o ženu či muža.

Ďalej sa málo hovorí o tom, že depresívni muži zaháňajú problémy alkoholom, prípadne inými návykovými látkami. Myslím si však, že v posledných rokoch dosť aj viaceré ženy riešia depresie tak isto. A to je ešte väčšie tabu.

K niektorým témam spomenutých v tomto článku sa vrátim aj v budúcnosti. Na záver by som dodala, že ak naozaj trpíte psychickou disharmóniou a zasahuje vám to do života, tak neváhajte vyhľadať pomoc. A hlavne: hovorte o tom!

Ja si veľmi dobre uvedomujem, že taktiež sa tu otvára ďalšia téma a tou sú psychiatrické lieky, ktoré vzbudzujú v ľuďoch najviac predsudkov zo všetkých liekov. Aj o tom budem písať. Pomoc však môže mať viacero foriem. A nie je to slabosť! Nikto nemôže za to, že psychicky trpí.


Empty Day
(15 rokov)

I walk on footh-path.
I think what I did.
I don´t understand that.
I know I lost what I need.

Is there anyone who´s like me?
Who see me and take me
to the end of world?

Today´s an empty day.
There´s a drops of rain.
Everywhere everyone
feel the neverending pain
.

Nothing´s clear
what I hear.
Everywhere everyone
feel the neverending fear.

On empty day.
Empty day.

And when comes the night
I know I can´t hide.
Foggy memories disappeared.
Tommorrow will bring new times.
But it isn´t mean
it´ll come better whiles.

I am thinking why
it is still the same?
That fucking damn
neutral and pain.

I don´t feel anything.
Everything´s empty.
Everything´s grey.