post

Aké je to žiť s pocitom nereálnosti?

Keď máš zlomenú nohu, nikto ťa nenúti kráčať. Keď je však problém so psychikou, štandardná reakcia je taká, že si máš pustiť film alebo ísť s kamarátmi na pivo. Všetci ti sľubujú, že to zas to prejde. Veď to je LEN v hlave. Veď to NIČ nie je. A zlá nálada je fuč. Akoby lusknutím prsta.

Nehovorím, že to tak nemôže u niekoho fungovať, ak máš splín, melanchóliu alebo skrátka zlú náladu. Avšak ver tomu, že pokiaľ neješ, nespíš, plačeš, nič ťa nezaujíma a nepoteší (ani výhra v lotérii), zanedbávaš svoje okolie a hlavne seba, nedokážeš sa postaviť z tej prekliatej postele a si taký zlomený a nešťastný mysliac si, že jediným vykúpením je smrť, to už nie je len tak.

Všetko má pochmúrne farby a nejaké milé gesto alebo pozitívna udalosť ťa rozplače, pretože ti nejde v tej chvíli do hlavy, že niečo môže byť dobré a ty sa z toho nedokážeš tešiť a je ti to ešte aj ľúto.

Ďalším znakom prehlbujúcej sa depresie je strata vzťahov so svojim okolím. Depresívny človek sa postupne sťahuje do seba a odmieta svoje okolie. Môže to mať viacero príčin. Nemusí to byť „len“ depresívny rozlad, ale aj úzkosť až fobické prejavy z kontaktov s inými ľuďmi. Takýto človek ťažko funguje už v existujúcich vzťahoch a ešte ťažšie nadväzuje nové.

Ver, že je vo vašom okolí minimálne jeden človek, ktorý takto trpí a proste mlčí. Lebo veď mať psychické problémy je slabosť a chodiť k psychiatrovi je hanba. To je štandardná mienka ohľadom duševného (ne)zdravia (nielen) v našich končinách počas tejto (údajne) pokrokovej doby.

Ja sa domnievam, že aspoň raz za život každý zažil depresívnu fázu. Niektorí moji kamaráti a známi tvrdia, že majú depresie a úzkosti. Vôbec nechcem ich ťažkosti  zjednodušovať alebo prehliadať. Medzi nimi a mnou je však jeden podstatný rozdiel a to je ten, že dokážu fungovať v bežnom každodennom živote. Majú „typické“ méty ako mať byt, či dom, auto, partnera a deti. Ich depresívne prežívanie trvá niekoľko hodín, dní, pričom je tiež podstatné podotknúť, že ich depresívna nálada je ľahšie odkloniteľná. Čo znamená, že pomerne ľahko (zvyčajne) dokážu potlačiť alebo zabudnúť na hlboký smútok. Pripomínam, že tiež dokážu chodiť normálne do práce a von si vyraziť. Ten, ktorý má ťažšie depresívne alebo úzkostné prežívanie, tak preto toho to ani zďaleka tak nie je.

Ešte by som podotkla, že hlbšia depresia alebo úzkosť sa spája so sociálnou izoláciou. Tá ale netrvá pár dní, ale niekoľko týždňov, mesiacov alebo rokov.

Tak isto aj panický atak zažil pravdepodobne raz každý v živote, ale niekto ho máva pravidelne. Ešte niekedy dávno som čítala, že panický atak môže trvať tak maximálne hodinu. Poznám však na sebe a aj na iných ľuďoch, že panický atak trval niekoľko hodín, s menšími prestávkami niekoľko dní a čo bolo na tom najzaujímavejšie nepomohol žiadny liek od úzkosti alebo magnézium, ktoré sa bežne pri ňom aplikuje. Mám pocit, že v tomto prípade účinok týchto liekov môže brzdiť nejaké telesné ochorenie.

Ešte jeden dôležitý symptóm som opomenula pri svojich opisoch depresívnych stavov a to je derealizácia- pocit nereálnosti. Je to veľmi zvláštny stav, keď si uvedomuješ, že si v realite, ale zároveň máš pocit, akoby si bol niekde inde. Vnímaš, komunikuješ, ale všetko je zahmlené, akoby za sklom. S týmto prežívaním sa spája úzkosť, lebo naozaj to človeka vie veľmi desiť.
Naposledy som mala tento stav už síce dávnejšie, ale trval niekoľko týždňov vkuse. 

A teraz napíšem o derealizácii ako som ju prežívala prvý krát.
V rannej dospelosti mi bolo fakt veľmi zle a to, že som dokopy nič nevedela o psychike človeka ešte vrhalo desivejší tieň na moje prežívanie. Jednou  z noviniek bol pocit nereálnosti.
Išla som v tom čase k psychiatrovi. (Tiež som sa na to odhodlávala niekoľko mesiacov). Nasledovala štandardná otázka: „Ako sa máte?“ Na čo som zareagovala: „Všetci sú za stenou.“

Teraz mi to príde také úsmevné, lebo ten psychiater sa na mňa tak zvláštne pozrel a podotýkam, že to už bol starší pán, ktorý si za tie roky praxe musel vypočuť všeličo. A toto bola asi aj trochu nezvyčajnejšia odpoveď aj vzhľadom na to, že som to neopísala úplne trefne. Pocit nereálnosti alebo derealizácia sa opisuje ako pocit, že si za sklom, v hmle alebo mede, všetko je tak v diaľke a ostatné sa ti zdá také ťažkopádne.

Ešte raz podotýkam, že človek s takýmto prežívaním normálne vníma, komunikuje, uvedomuje si všetko naplno, len má pocit akoby bol jednou nohou niekde inde.

V tom období som napísala aj báseň, ktorá sa volala: The Fear Behind Wall (Strach za stenou). Bolo to vlastne nielen vyjadrenie o derealizácii, ale aj o tom, že som si (obrazne povedané) vybudovala múr, stenu medzi mnou a ostatnými, čiže narážka na sociálnu izoláciu, separovanie sa od spoločnosti.

To, že psychicky chorý človek odmieta okolie, ruší kontakty nie je až také nezvyčajné, avšak to ale neznamená, že by to ľudia chápali, skôr naopak.

Na záver ešte dodám, že sú tu teda priepastné rozdiely medzi ľahším neurotickým (úzkostno-depresívnym) stavom a ťažkou depresiou, silnou úzkosťou hraničiacou až s fóbiami, ktoré môžu prerásť do psychózy.

The Fear Behind Wall

Closed in cube with agoraphobia.
She has fallen to big hysteria.
Noise of quiet is her scream.
Can´t hear the voices so clear.

Has fallen from the bottom of dark.
Has swum against the stream
since she was a child.

Fear has frozen mind.
Panic is stealth of life.
Fear has frozen mind.
All of you have stayed behind wall!

I am the fear blind wall
on the other side.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *