post

Obdobie tvorivého šialenstva

Umenie je tu na to, aby miernilo bolesť. Ale tvorba umenia vychádza z bolesti.

Na druhý deň, po tom čo som zomrela už asi po stý krát a môj lúč svetla v temnote zhasol, tak som sa zobudila po dvoch hodinách spánku. Hneď vtedy za mnou prišla Depresia s tou najhoršou možnou náladou, akú vie ukázať. Povedala som jej: „Tak poď, ty špina, teraz si to spolu užijeme. Ale nebudeme vylihovať v posteli.“

A začala som tvoriť a asi týždeň vkuse som bola v jednom zo svojich najtemnejších svetov. Nevedela som, či je deň a či noc. Spala som sporadicky, nejedla som skoro vôbec. Plakala som asi non-stop.

Počúvala som hudbu a tvorila som samé pochmúrnosti. Vedela som, že je to šialenstvo a ten posledný deň tohto bláznovstva som povedala, že si potrebujem dať pauzu od tej najšpinavšej depresie a poslala som ju kade-ľahšie. Na druhý deň prišla Depresia s lepšou náladou, objala ma a pokračovali sme spolu v mojom lepšom fungovaní. Predsa len za tie roky, čo sa poznáme, tak už vieme spolu relatívne fungovať, keď nemá až takú hnusnú a temnú náladu. Keď sme sa spolu teda uzmierili, tak navečer zas prišiel pán Nespavec a pani Úzkosť…

Píšem básne už dvadsať rokov a svoju tvorbu mám celú uschovanú. Prvý krát sa mi stalo, že som niektoré svoje básne spálila počas môjho obdobia šialenstva tvorivosti. Pripomínali mi jedného človeka, ktorý mi zmizol zo života a zanechal v ňom obrovskú stopu. Inšpiroval ma, bol mojou múzou a zrazu ma opustil. A ja som sa rozhodla, že už ho nikdy nechcem vidieť, ani o ňom počuť, pretože mi pripomína to pekné, čo mi v živote zanechal a ja som zrazu o to prišla.

Necítim k nemu zášť, nenávisť alebo hnev. Len proste viem, že keby ho teraz stretnem, tak mi to teda veľmi nepridá. By mi pripomenul len to, že si nezaslúžim mať dlhšie chvíle šťastia a že už nikdy nezažijem presne tie chvíle ako s ním a ja s tým fakt už nemôžem nič spraviť.

Keď niekoho už nechcem vidieť vo svojom živote, tak to urobím fakt radikálne: zmažem si ho odvšadiaľ, zablokujem, úplne v krajnom prípade si zmením aj telefónne číslo, vyhýbam sa miestam, kde by som ho mohla stretnúť…Je to asi fakt extrémnejšie ako u ostatných, ale mňa to fakt neskutočne bolí, že neviem vtedy, čo so sebou.

Keď niekoho takého stretnem na ulici, dostanem úzkosť a stačí mi ho fakt len vidieť a začnem byť v koncoch. Myslím, že toto málo ľudí o mne vie a dávam tým vodu na mlyn tým, ktorí radi trápia niekoho druhého. Treba však podotknúť, že už asi nemám takú úzkosť z niektorých. Malo by to byť už u mňa podstatne lepšie.

Ja sa bojím ísť po ulici, hlavne kvôli tomu, že stretnem niekoho, s kým som na nože. A mám výčitky, úzkosť a úplne ma to vie rozrušiť. Teraz ma však napadá, že a výčitky z čoho? Úzkosť? Ja sa mám báť druhých ľudí?! To oni by sa skôr mali báť mňa… Ja neintrigujem, nie som vypočítavá, pomstychtivá a fakt nikomu som nikdy nechcela úmyselne škodiť a ubližovať mu.

Som už písala o tom, že akoby je takou pomerne mladou novinkou kritizovať druhých, keď je na nich niečo dobré alebo robia dobro. Tu ma potom napadá, že akoby fakt bol svet postavený primárne na tých zlých hodnotách, lebo veď tie sú z nejakého neznámeho dôvodu paradoxne lepšie.

Áno, človek s depresiou sa pozerá na svet cez ponurú optiku…ale zas kritizovať všetkých a všetko, obracať dobré na zlo…ja sa to postupne odúčam.

post

Samota? To je pekné. Osamelosť je strašná.

(Poznámka: Nadpis je prevzatý z básne Jána Smreka: Sonáta)

Mnohí si s ňou tykajú, keď sú na dne. Niekedy nám robí spoločnosť na základe vlastného rozhodnutia. Niektorí sa do nej uchyľujú, aby namaľovali impozantné dielo -samota.Intelektuál na okraji spoločnosti, ktorý príliš dlho kráčal ruka v ruke so samotou, až objavil komnatu osamelosti…Aký je rozdiel medzi samotou a osamelosťou?

„Samota, či izolácia je objektívny stav jedinca, ktorý nemá dostatok kontaktov s inými ľuďmi a uniká zo sociálneho prostredia.“ Nuž, hádam každého človeka stretol minimálne aspoň raz za život tento stav. Takže by to nemalo byť nič nezvyčajné.

Čo však s človekom, ktorý sa do samoty utieka viac krát, ba dokonca by sa dalo povedať, že pravidelne? Preto sa poďme pozrieť z akých dôvodov sa ľudia utiekajú do samoty. Pomôžem si opäť psychologickou charakteristikou: „Jedinec sa uchyľuje do samoty z rôznych dôvodov. Napríklad: dobrovoľne – načerpať sily, premýšľať bez vyrušovania.“ To je snáď najčastejší dôvod. Koľkí z nás sa utiekajú na svoju víkendovú chatu, či sa len tak povaľujú na posteli, „čumia do blba“ a rozmýšľajú – sami. Niekedy sa potrebuješ poprechádzať, túlať sa a dýchať samotu ulíc… To je neškodné a v podstate zdravé. A hlavne typické pre introvertov.

Ďalším dôvodom môže byť: „…tlak vonkajšieho prostredia, avšak s vlastným rozhodnutím. Napríklad v dôsledku obáv.“ Naozaj môže byť samotárom ten, ktorý sa bojí? Určite áno. Možno tento druh samoty láka človeka, ktorý cíti, že je odlišný od ostatných. Ale hlavne bojí sa čo spravia ostatní a napokon aj to, že ho sklamú. Rebel -samotár. Pri tomto ma napadá myšlienka: „Byť sám sebou a nebyť sám. To je umenie.“

Hovorí sa aj, že inteligentní ľudia, či ľudia, ktorí veľa premýšľajú potrebujú byť sami.

Duchovne obohatení a umelecki založení ľudia sa často skrývajú v samote. Jednoducho preto, lebo vidia veci inak ako tí druhí.

„Radšej budem sám, akoby som mal byť s hocikým.“ Niektorí ľudia si doslova a dopísmena vyberajú ľudí, s ktorými sa stretávajú a spoločnosť, v ktorej sa pohybujú. Síce, to pravdepodobne každý, avšak u týchto ľudí je to trochu iné. Často krát však potom zisťujú, že ich vysoké priority kladené na okolie spĺňa málokto. Nechcú strácať čas s niekym alebo niečim pre nich bezvýznamným. Paradoxne sa však môžu stať oni potrební pre druhých viac ako si oni alebo tí ostatní myslia. Je to tak správne? Títo ľudia majú okolo seba ako keby vákum. To je v určitých obdobiach v rôznej intenzite. Niekedy je také slabé, že ho takmer ani nevnímajú. Inokedy má takú intenzitu, že jednoducho neznesú nikoho. Neznesú vychádzať von a dýchať vzduch s ostatnými.

„Som taký smutný, že musím byť sám.“ Niektorí v smútku a žiali vyhľadávajú spoločnosť, iní sa zavrú do svojej ulity a nekomunikujú s okolím. Myslím si, že tieto skutočnosti vyplývajú od závažnosti situácie, ktorá jedincovi v živote nastala a ako na ňu subjektívne- emotívne reaguje.

„So samotou je často zamieňaná osamelosť. Osamelosť je však subjektívnym stavom jedinca, ktorý v reakcii na samotu, zažíva túžbu po kontakte s inou osobou, ľuďmi.“

Aj najväčší samotár potrebuje spoločnosť. Aj takíto ľudia – samotári však niekedy pocítia silnú potrebu spoločnosti, avšak nevedia sa do nej začleniť. Nevedia s ľuďmi komunikovať a ťažko sa vedia uvoľniť. Chceli by sa s niekým bližšie spoznať, chceli by sa s niekým zblížiť. Avšak ich uzavretý život pod zámkom samoty z nich spravil nedôverčivcov. A možno ich nedôvera k ľuďom im dovolila uzatvoriť sa do seba a stratiť sociálny kontakt s prostredím. A práve títo sú viac ako sami – sú osamelí.

„Má zakrytú tvár, aby sme sa nemuseli pozerať, ako sa nám vysmieva.“ @lík

Vysmieva sa nám osamelosť, samota alebo ľudia a prostredie, ktorí ju spôsobili? Alebo za samotárstvo môže „len“ povaha človeka, jeho vrodený charakter a intelekt, prípadne životné okolnosti? Môže za ňu osud, prípadne karma?

“ Osamelosť vo mne občas spúšťa vlnu kreativity – piješ ďalší pohár vína a cítiš sa ešte horšie. Umenie nemôže existovať bez bolesti; a umenie existuje, aby miernilo bolesť.“ Till Lindemann

Koľko umelcov je samotárov a koľko ľudí tvorivých sa utieka v samote, keď maľuje svoj obraz, píše ďalší príbeh.. Musí byť človek tvorivý alebo umelec samotár?

Johann Wolfgang von Goethe: „Talent sa zdokonaľuje v samote, charakter v prúdoch života.“

„Je to paradoxné, ale schopnosť byť sám je predpokladom schopnosti milovať. Kto sa pokúsi byť sám so sebou, pozná, aké je to ťažké. Pocíti nepokoj, nervozitu, či dokonca úzkosť. Bude mať sklon k tomu, aby svoju neochotu pokračovať zdôvodnil úvahou, že to nemá cenu, že je to hlúposť, že to zaberá príliš mnoho času.“ (Erich Fromm)

„Nie je nič horšie, ako kvôli dažďu, únave či chladu, alebo zo strachu pred chladom a osamelosťou nedôjsť tam, kam si človek predsavzal.“ (Miloslav Nevrlý)

Koľko prekážok nám skríži životný cieľ, respektíve veci, ktoré chceme dosiahnúť? Veľa. Nad odpoveďou nemusíme ani dlho premýšľať. Možno dosiahnúť životný cieľ nie je až také ťažké, ale z princípu to je ťažké. Lebo nám na tom veľmi záleží a pokiaľ je možné obetujeme tomu, čo najviac. Preto nedovoľme subjektívnym pocitom a najmä osamelost, aby nám skrížila životné plány. Lebo je to náš subjektívny pocit, lebo je to náš stav, ktorý do istej miery môžeme ovládať, prijať a pokiaľ sa dá, tak aj z neho vyťažiť.

A na záver citát, ktorý hovorí o tom, že každý je do istej, čo i len malej miery sám. Každý je tu sám za seba. „Spievajte, tancujte a veseľte sa, tak či tak je každý z vás sám, tak ako sú osamotené struny lutny, hoci ich rozozvučala tá istá pieseň.“ (Chalíl Džibrán)

post

Chceš sa zbaviť úzkosti z ľudí, cestovania…? Nájdi si kapelu!

Jasné, názov je trochu zavádzajúci a nemusí presne zobrazovať skutočnosť v tom zmysle, že úzkosť nepominie úplne. Ale môže byť motiváciou pre extrémnych agorafobikov, ľudí čo majú sociálnu úzkosť, že vykročia zo svojho tieňa a vyženú (aspoň čiastočne) bubákov zo svojej skrine.

Už v útlej mladosti som mala brutálne duševné rozlady, ale v rannej dospelosti, okolo mojich 21. narodenín to bolo ešte horšie. Niekoľko mesiacov som preležala v posteli, myslela na smrť…a keď som vyšla von, tak zrazu som cítila, že to vonkajšie prostredie ma pohlcuje, tak som sa prestala pozerať na oblohu. Spravila som pár krokov a dostala som panický atak.

Vtedy som vôbec nevedela, čo sa so mnou deje, len som proste cítila nenormálny strach. V tom čase  som o psychike vedela veľmi málo a nechcela som ísť k doktorom, že snáď to prejde. Vrátila som sa domov a už som nevykročila na ulicu niekoľko dní. Potom som však musela ísť niečo vybaviť a cestovať autobusom. Stála som pred dverami autobusu a zrazu som cítila, že musím ujsť.

 Agorafóbia je zákerná v tom, že nemáš strach „len“ z otvoreného priestranstva, vysokých stropov, nákupných centier, ale aj autobusov, vlakov. Proste akoby zahŕňala niečo aj z klaustrofóbie. A zahŕňa aj úzkosť z davu ľudí. Čiže hotová pohroma. Vlieklo sa to takto niekoľko týždňov, kým som prišla k psychiatrovi a k psychologičke v jeden deň. Obaja mi povedali, že som prišla v hodine dvanástej. Takže antidepresíva a terapia slovami. O pár dní sa mi o milimeter polepšilo, tak som začala špekulovať.

Nechcem tu dopodrobna rozpisovať môj hudobný vývoj, lebo to nie je podstatou. Už som mala nejaké skúsenosti v hudbe a s hraním v kapele. Tú svoju som rozpustila dávnejšie a mala som chuť byť zase v prostredí hudobníkov. Takže som išla na net a našla som jedného gitaristu. Bol dosť prekvapený, že je tu taká žena v jeho širšom okolí, ktorá sa venuje tomu štýlu hudby. Sme sa dohadovali na termín skúšky. Kapela síce nebola až tak ďaleko, ale autobusom to trvalo tak 45 minút. Už si presne nespomínam, že ako som tam išla prvý krát. Ale niekedy ma na skúšky brával gitarista a keď som tam išla autobusom, tak vždy som išla v spoločnosti kamaráta alebo kamarátky, ktorí mi robili garde. Bolo to úplne šialené a dnes by som to už zrejme nedala.

Mne bolo vlastne zle aj cestou autom, keď ma viezol gitarista a bol cudzí človek, preto som z neho mala ešte väčší strach. Na skúške zase strach, lebo samí chlapi a bol to vždy pre mňa taký zvláštny pocit, keď sa stále motáš v mužskej spoločnosti ako žena. Určite som musela pôsobiť dosť vyľakane, čo tvorilo kontrast s mojim zjavom a hlasom.

V tom čase mi bolo bližšie, že som všetky svoje psychické problémy skrývala. Vtedy som sa za to nesmierne hanbila. Takto sa to ťahalo niekoľko mesiacov, až kým som jednému z kapely nepovedala, čo mi je. Totálne ma odpísal a pár dní na to mi poslal správu, že už ani nemusím chodiť, že majú za mňa náhradu. Bola to tak pre mňa ďalšia rana, ktorá mi teda rozhodne nepridala.

Kto ma v tom čase poznal, veľmi dobre vedel, že hudbu som dávala na prvé miesto a fakt mi na tom veľmi záležalo.

Ja som bola v akomsi vákuu, keď som bola v tej kapele. Pocit nereálnosti, sociálna izolácia a hlboké dno a v kombinácii s mojou introvertnou povahou tvorili vražednú kombináciu.

Nevedela som, čo s tým mám robiť a ako sa z toho vyhrabať. Kapela bola vtedy taký môj lúč svetla, ale chápem, že keď sa na to pozriem z nadhľadu, tak muselo to byť aj pre tých chalanov v kapele byť so mnou náročné. Veľa som toho skrývala, bola som vyľakaná, tichá…no proste charakteristiky, ktoré sa vôbec „nehodia“ na členku mužskej metalovej kapely. A tie moje texty, ktoré som im tam nosila. Sa museli chytať za hlavu z tej depresie a strachu, ktorá bola obsiahnutá v tých slovách.

Pár týždňov na to som si našla ďalšiu kapelu a tam som fungovala pár mesiacov a už to bolo podstatne lepšie, ale nudil ma ten štýl. Tak som si našla ďalšiu a zas bola ďalej odo mňa, ale to už som musela ísť výlučne sama, lebo som bývala v cudzom meste a moja sociálna izolácia a skrývanie psychickej disharmónie pokračovalo. Nemala som náladu na tvorenie vzťahov s inými ľuďmi, ale kapela bola výnimka. A s touto kapelou som sa viac posunula a fungovala som v nej dlhý čas a zažila svoje prvé vystúpenie na pódiu pred stovkou ľudí. Tým som povedala čo mi je, ale tí si ma už nechali a podržali ma.

Aj teraz to mávam, že sa niekedy bojím cestovať alebo úzkosť pred vystúpením. Je to však podstatne lepšie a aj keď sa mi vracia úzkosť a panické ataky, tak to nedosahuje také obludné rozmery ako v tom čase. Agorafóbia mi zmizla.

Ešte dlhé roky po tom, ako som porazila tie extrémne strachové stavy, tak som mala veľa krát pocit, že ma otvorený priestor pohlcuje, čo je typický rys agorafóbie. To mi tiež zmizlo asi preto, lebo milujem pozorovať vtáky,  čo krúžia na oblohe.

Čierny pasažier

Do vlaku som nastúpila.
Volá sa Život.
Lístok som si nekúpila.
Celý čas je mi clivo.

Nikto sa ma nepýtal,
či ním chcem ísť.
Nasilu ma doňho dali.
Môžem kedykoľvek odísť.

Sprievodca ma už chytil,
cestujem tým istým vlakom dokola.
Čaká, kým vystúpim.
Stále sa na mňa lepí smola.

Som čierny pasažier.
Nemám v duši mier.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Očakávam tvoj návrat.

Dívam sa z okna, vidím svet plný násilia.
Nič dobré nečakám.
Mení sa krajina, menia sa ľudia.
Nič dobré nečakám.
Som sama v ich spoločnosti,
pijem každý deň kalich horkosti.
Ktorý pijem do dna
a stále čakám na koniec
tohto bláznivého života.

Cestujem  načierno celý život.
Raz si kúpim lístok,
nastúpim do pravého vlaku
a zbavím sa smrtiaceho tlaku.
pijem každý deň kalich horkosti.

Vidím svetlo na konci tunela
a nevzdám sa bez boja.

post

Aké je to žiť s pocitom nereálnosti?

Keď máš zlomenú nohu, nikto ťa nenúti kráčať. Keď je však problém so psychikou, štandardná reakcia je taká, že si máš pustiť film alebo ísť s kamarátmi na pivo. Všetci ti sľubujú, že to zas to prejde. Veď to je LEN v hlave. Veď to NIČ nie je. A zlá nálada je fuč. Akoby lusknutím prsta.

Nehovorím, že to tak nemôže u niekoho fungovať, ak máš splín, melanchóliu alebo skrátka zlú náladu. Avšak ver tomu, že pokiaľ neješ, nespíš, plačeš, nič ťa nezaujíma a nepoteší (ani výhra v lotérii), zanedbávaš svoje okolie a hlavne seba, nedokážeš sa postaviť z tej prekliatej postele a si taký zlomený a nešťastný mysliac si, že jediným vykúpením je smrť, to už nie je len tak.

Všetko má pochmúrne farby a nejaké milé gesto alebo pozitívna udalosť ťa rozplače, pretože ti nejde v tej chvíli do hlavy, že niečo môže byť dobré a ty sa z toho nedokážeš tešiť a je ti to ešte aj ľúto.

Ďalším znakom prehlbujúcej sa depresie je strata vzťahov so svojim okolím. Depresívny človek sa postupne sťahuje do seba a odmieta svoje okolie. Môže to mať viacero príčin. Nemusí to byť „len“ depresívny rozlad, ale aj úzkosť až fobické prejavy z kontaktov s inými ľuďmi. Takýto človek ťažko funguje už v existujúcich vzťahoch a ešte ťažšie nadväzuje nové.

Ver, že je vo vašom okolí minimálne jeden človek, ktorý takto trpí a proste mlčí. Lebo veď mať psychické problémy je slabosť a chodiť k psychiatrovi je hanba. To je štandardná mienka ohľadom duševného (ne)zdravia (nielen) v našich končinách počas tejto (údajne) pokrokovej doby.

Ja sa domnievam, že aspoň raz za život každý zažil depresívnu fázu. Niektorí moji kamaráti a známi tvrdia, že majú depresie a úzkosti. Vôbec nechcem ich ťažkosti  zjednodušovať alebo prehliadať. Medzi nimi a mnou je však jeden podstatný rozdiel a to je ten, že dokážu fungovať v bežnom každodennom živote. Majú „typické“ méty ako mať byt, či dom, auto, partnera a deti. Ich depresívne prežívanie trvá niekoľko hodín, dní, pričom je tiež podstatné podotknúť, že ich depresívna nálada je ľahšie odkloniteľná. Čo znamená, že pomerne ľahko (zvyčajne) dokážu potlačiť alebo zabudnúť na hlboký smútok. Pripomínam, že tiež dokážu chodiť normálne do práce a von si vyraziť. Ten, ktorý má ťažšie depresívne alebo úzkostné prežívanie, tak preto toho to ani zďaleka tak nie je.

Ešte by som podotkla, že hlbšia depresia alebo úzkosť sa spája so sociálnou izoláciou. Tá ale netrvá pár dní, ale niekoľko týždňov, mesiacov alebo rokov.

Tak isto aj panický atak zažil pravdepodobne raz každý v živote, ale niekto ho máva pravidelne. Ešte niekedy dávno som čítala, že panický atak môže trvať tak maximálne hodinu. Poznám však na sebe a aj na iných ľuďoch, že panický atak trval niekoľko hodín, s menšími prestávkami niekoľko dní a čo bolo na tom najzaujímavejšie nepomohol žiadny liek od úzkosti alebo magnézium, ktoré sa bežne pri ňom aplikuje. Mám pocit, že v tomto prípade účinok týchto liekov môže brzdiť nejaké telesné ochorenie.

Ešte jeden dôležitý symptóm som opomenula pri svojich opisoch depresívnych stavov a to je derealizácia- pocit nereálnosti. Je to veľmi zvláštny stav, keď si uvedomuješ, že si v realite, ale zároveň máš pocit, akoby si bol niekde inde. Vnímaš, komunikuješ, ale všetko je zahmlené, akoby za sklom. S týmto prežívaním sa spája úzkosť, lebo naozaj to človeka vie veľmi desiť.
Naposledy som mala tento stav už síce dávnejšie, ale trval niekoľko týždňov vkuse. 

A teraz napíšem o derealizácii ako som ju prežívala prvý krát.
V rannej dospelosti mi bolo fakt veľmi zle a to, že som dokopy nič nevedela o psychike človeka ešte vrhalo desivejší tieň na moje prežívanie. Jednou  z noviniek bol pocit nereálnosti.
Išla som v tom čase k psychiatrovi. (Tiež som sa na to odhodlávala niekoľko mesiacov). Nasledovala štandardná otázka: „Ako sa máte?“ Na čo som zareagovala: „Všetci sú za stenou.“

Teraz mi to príde také úsmevné, lebo ten psychiater sa na mňa tak zvláštne pozrel a podotýkam, že to už bol starší pán, ktorý si za tie roky praxe musel vypočuť všeličo. A toto bola asi aj trochu nezvyčajnejšia odpoveď aj vzhľadom na to, že som to neopísala úplne trefne. Pocit nereálnosti alebo derealizácia sa opisuje ako pocit, že si za sklom, v hmle alebo mede, všetko je tak v diaľke a ostatné sa ti zdá také ťažkopádne.

Ešte raz podotýkam, že človek s takýmto prežívaním normálne vníma, komunikuje, uvedomuje si všetko naplno, len má pocit akoby bol jednou nohou niekde inde.

V tom období som napísala aj báseň, ktorá sa volala: The Fear Behind Wall (Strach za stenou). Bolo to vlastne nielen vyjadrenie o derealizácii, ale aj o tom, že som si (obrazne povedané) vybudovala múr, stenu medzi mnou a ostatnými, čiže narážka na sociálnu izoláciu, separovanie sa od spoločnosti.

To, že psychicky chorý človek odmieta okolie, ruší kontakty nie je až také nezvyčajné, avšak to ale neznamená, že by to ľudia chápali, skôr naopak.

Na záver ešte dodám, že sú tu teda priepastné rozdiely medzi ľahším neurotickým (úzkostno-depresívnym) stavom a ťažkou depresiou, silnou úzkosťou hraničiacou až s fóbiami, ktoré môžu prerásť do psychózy.

The Fear Behind Wall

Closed in cube with agoraphobia.
She has fallen to big hysteria.
Noise of quiet is her scream.
Can´t hear the voices so clear.

Has fallen from the bottom of dark.
Has swum against the stream
since she was a child.

Fear has frozen mind.
Panic is stealth of life.
Fear has frozen mind.
All of you have stayed behind wall!

I am the fear blind wall
on the other side.