post

Chceš sa zbaviť úzkosti z ľudí, cestovania…? Nájdi si kapelu!

Jasné, názov je trochu zavádzajúci a nemusí presne zobrazovať skutočnosť v tom zmysle, že úzkosť nepominie úplne. Ale môže byť motiváciou pre extrémnych agorafobikov, ľudí čo majú sociálnu úzkosť, že vykročia zo svojho tieňa a vyženú (aspoň čiastočne) bubákov zo svojej skrine.

Už v útlej mladosti som mala brutálne duševné rozlady, ale v rannej dospelosti, okolo mojich 21. narodenín to bolo ešte horšie. Niekoľko mesiacov som preležala v posteli, myslela na smrť…a keď som vyšla von, tak zrazu som cítila, že to vonkajšie prostredie ma pohlcuje, tak som sa prestala pozerať na oblohu. Spravila som pár krokov a dostala som panický atak.

Vtedy som vôbec nevedela, čo sa so mnou deje, len som proste cítila nenormálny strach. V tom čase  som o psychike vedela veľmi málo a nechcela som ísť k doktorom, že snáď to prejde. Vrátila som sa domov a už som nevykročila na ulicu niekoľko dní. Potom som však musela ísť niečo vybaviť a cestovať autobusom. Stála som pred dverami autobusu a zrazu som cítila, že musím ujsť.

 Agorafóbia je zákerná v tom, že nemáš strach „len“ z otvoreného priestranstva, vysokých stropov, nákupných centier, ale aj autobusov, vlakov. Proste akoby zahŕňala niečo aj z klaustrofóbie. A zahŕňa aj úzkosť z davu ľudí. Čiže hotová pohroma. Vlieklo sa to takto niekoľko týždňov, kým som prišla k psychiatrovi a k psychologičke v jeden deň. Obaja mi povedali, že som prišla v hodine dvanástej. Takže antidepresíva a terapia slovami. O pár dní sa mi o milimeter polepšilo, tak som začala špekulovať.

Nechcem tu dopodrobna rozpisovať môj hudobný vývoj, lebo to nie je podstatou. Už som mala nejaké skúsenosti v hudbe a s hraním v kapele. Tú svoju som rozpustila dávnejšie a mala som chuť byť zase v prostredí hudobníkov. Takže som išla na net a našla som jedného gitaristu. Bol dosť prekvapený, že je tu taká žena v jeho širšom okolí, ktorá sa venuje tomu štýlu hudby. Sme sa dohadovali na termín skúšky. Kapela síce nebola až tak ďaleko, ale autobusom to trvalo tak 45 minút. Už si presne nespomínam, že ako som tam išla prvý krát. Ale niekedy ma na skúšky brával gitarista a keď som tam išla autobusom, tak vždy som išla v spoločnosti kamaráta alebo kamarátky, ktorí mi robili garde. Bolo to úplne šialené a dnes by som to už zrejme nedala.

Mne bolo vlastne zle aj cestou autom, keď ma viezol gitarista a bol cudzí človek, preto som z neho mala ešte väčší strach. Na skúške zase strach, lebo samí chlapi a bol to vždy pre mňa taký zvláštny pocit, keď sa stále motáš v mužskej spoločnosti ako žena. Určite som musela pôsobiť dosť vyľakane, čo tvorilo kontrast s mojim zjavom a hlasom.

V tom čase mi bolo bližšie, že som všetky svoje psychické problémy skrývala. Vtedy som sa za to nesmierne hanbila. Takto sa to ťahalo niekoľko mesiacov, až kým som jednému z kapely nepovedala, čo mi je. Totálne ma odpísal a pár dní na to mi poslal správu, že už ani nemusím chodiť, že majú za mňa náhradu. Bola to tak pre mňa ďalšia rana, ktorá mi teda rozhodne nepridala.

Kto ma v tom čase poznal, veľmi dobre vedel, že hudbu som dávala na prvé miesto a fakt mi na tom veľmi záležalo.

Ja som bola v akomsi vákuu, keď som bola v tej kapele. Pocit nereálnosti, sociálna izolácia a hlboké dno a v kombinácii s mojou introvertnou povahou tvorili vražednú kombináciu.

Nevedela som, čo s tým mám robiť a ako sa z toho vyhrabať. Kapela bola vtedy taký môj lúč svetla, ale chápem, že keď sa na to pozriem z nadhľadu, tak muselo to byť aj pre tých chalanov v kapele byť so mnou náročné. Veľa som toho skrývala, bola som vyľakaná, tichá…no proste charakteristiky, ktoré sa vôbec „nehodia“ na členku mužskej metalovej kapely. A tie moje texty, ktoré som im tam nosila. Sa museli chytať za hlavu z tej depresie a strachu, ktorá bola obsiahnutá v tých slovách.

Pár týždňov na to som si našla ďalšiu kapelu a tam som fungovala pár mesiacov a už to bolo podstatne lepšie, ale nudil ma ten štýl. Tak som si našla ďalšiu a zas bola ďalej odo mňa, ale to už som musela ísť výlučne sama, lebo som bývala v cudzom meste a moja sociálna izolácia a skrývanie psychickej disharmónie pokračovalo. Nemala som náladu na tvorenie vzťahov s inými ľuďmi, ale kapela bola výnimka. A s touto kapelou som sa viac posunula a fungovala som v nej dlhý čas a zažila svoje prvé vystúpenie na pódiu pred stovkou ľudí. Tým som povedala čo mi je, ale tí si ma už nechali a podržali ma.

Aj teraz to mávam, že sa niekedy bojím cestovať alebo úzkosť pred vystúpením. Je to však podstatne lepšie a aj keď sa mi vracia úzkosť a panické ataky, tak to nedosahuje také obludné rozmery ako v tom čase. Agorafóbia mi zmizla.

Ešte dlhé roky po tom, ako som porazila tie extrémne strachové stavy, tak som mala veľa krát pocit, že ma otvorený priestor pohlcuje, čo je typický rys agorafóbie. To mi tiež zmizlo asi preto, lebo milujem pozorovať vtáky,  čo krúžia na oblohe.

Čierny pasažier

Do vlaku som nastúpila.
Volá sa Život.
Lístok som si nekúpila.
Celý čas je mi clivo.

Nikto sa ma nepýtal,
či ním chcem ísť.
Nasilu ma doňho dali.
Môžem kedykoľvek odísť.

Sprievodca ma už chytil,
cestujem tým istým vlakom dokola.
Čaká, kým vystúpim.
Stále sa na mňa lepí smola.

Som čierny pasažier.
Nemám v duši mier.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Očakávam tvoj návrat.

Dívam sa z okna, vidím svet plný násilia.
Nič dobré nečakám.
Mení sa krajina, menia sa ľudia.
Nič dobré nečakám.
Som sama v ich spoločnosti,
pijem každý deň kalich horkosti.
Ktorý pijem do dna
a stále čakám na koniec
tohto bláznivého života.

Cestujem  načierno celý život.
Raz si kúpim lístok,
nastúpim do pravého vlaku
a zbavím sa smrtiaceho tlaku.
pijem každý deň kalich horkosti.

Vidím svetlo na konci tunela
a nevzdám sa bez boja.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *