post

Obdobie tvorivého šialenstva

Umenie je tu na to, aby miernilo bolesť. Ale tvorba umenia vychádza z bolesti.

Na druhý deň, po tom čo som zomrela už asi po stý krát a môj lúč svetla v temnote zhasol, tak som sa zobudila po dvoch hodinách spánku. Hneď vtedy za mnou prišla Depresia s tou najhoršou možnou náladou, akú vie ukázať. Povedala som jej: „Tak poď, ty špina, teraz si to spolu užijeme. Ale nebudeme vylihovať v posteli.“

A začala som tvoriť a asi týždeň vkuse som bola v jednom zo svojich najtemnejších svetov. Nevedela som, či je deň a či noc. Spala som sporadicky, nejedla som skoro vôbec. Plakala som asi non-stop.

Počúvala som hudbu a tvorila som samé pochmúrnosti. Vedela som, že je to šialenstvo a ten posledný deň tohto bláznovstva som povedala, že si potrebujem dať pauzu od tej najšpinavšej depresie a poslala som ju kade-ľahšie. Na druhý deň prišla Depresia s lepšou náladou, objala ma a pokračovali sme spolu v mojom lepšom fungovaní. Predsa len za tie roky, čo sa poznáme, tak už vieme spolu relatívne fungovať, keď nemá až takú hnusnú a temnú náladu. Keď sme sa spolu teda uzmierili, tak navečer zas prišiel pán Nespavec a pani Úzkosť…

Píšem básne už dvadsať rokov a svoju tvorbu mám celú uschovanú. Prvý krát sa mi stalo, že som niektoré svoje básne spálila počas môjho obdobia šialenstva tvorivosti. Pripomínali mi jedného človeka, ktorý mi zmizol zo života a zanechal v ňom obrovskú stopu. Inšpiroval ma, bol mojou múzou a zrazu ma opustil. A ja som sa rozhodla, že už ho nikdy nechcem vidieť, ani o ňom počuť, pretože mi pripomína to pekné, čo mi v živote zanechal a ja som zrazu o to prišla.

Necítim k nemu zášť, nenávisť alebo hnev. Len proste viem, že keby ho teraz stretnem, tak mi to teda veľmi nepridá. By mi pripomenul len to, že si nezaslúžim mať dlhšie chvíle šťastia a že už nikdy nezažijem presne tie chvíle ako s ním a ja s tým fakt už nemôžem nič spraviť.

Keď niekoho už nechcem vidieť vo svojom živote, tak to urobím fakt radikálne: zmažem si ho odvšadiaľ, zablokujem, úplne v krajnom prípade si zmením aj telefónne číslo, vyhýbam sa miestam, kde by som ho mohla stretnúť…Je to asi fakt extrémnejšie ako u ostatných, ale mňa to fakt neskutočne bolí, že neviem vtedy, čo so sebou.

Keď niekoho takého stretnem na ulici, dostanem úzkosť a stačí mi ho fakt len vidieť a začnem byť v koncoch. Myslím, že toto málo ľudí o mne vie a dávam tým vodu na mlyn tým, ktorí radi trápia niekoho druhého. Treba však podotknúť, že už asi nemám takú úzkosť z niektorých. Malo by to byť už u mňa podstatne lepšie.

Ja sa bojím ísť po ulici, hlavne kvôli tomu, že stretnem niekoho, s kým som na nože. A mám výčitky, úzkosť a úplne ma to vie rozrušiť. Teraz ma však napadá, že a výčitky z čoho? Úzkosť? Ja sa mám báť druhých ľudí?! To oni by sa skôr mali báť mňa… Ja neintrigujem, nie som vypočítavá, pomstychtivá a fakt nikomu som nikdy nechcela úmyselne škodiť a ubližovať mu.

Som už písala o tom, že akoby je takou pomerne mladou novinkou kritizovať druhých, keď je na nich niečo dobré alebo robia dobro. Tu ma potom napadá, že akoby fakt bol svet postavený primárne na tých zlých hodnotách, lebo veď tie sú z nejakého neznámeho dôvodu paradoxne lepšie.

Áno, človek s depresiou sa pozerá na svet cez ponurú optiku…ale zas kritizovať všetkých a všetko, obracať dobré na zlo…ja sa to postupne odúčam.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *