post

Chceš sa zbaviť úzkosti z ľudí, cestovania…? Nájdi si kapelu!

Jasné, názov je trochu zavádzajúci a nemusí presne zobrazovať skutočnosť v tom zmysle, že úzkosť nepominie úplne. Ale môže byť motiváciou pre extrémnych agorafobikov, ľudí čo majú sociálnu úzkosť, že vykročia zo svojho tieňa a vyženú (aspoň čiastočne) bubákov zo svojej skrine.

Už v útlej mladosti som mala brutálne duševné rozlady, ale v rannej dospelosti, okolo mojich 21. narodenín to bolo ešte horšie. Niekoľko mesiacov som preležala v posteli, myslela na smrť…a keď som vyšla von, tak zrazu som cítila, že to vonkajšie prostredie ma pohlcuje, tak som sa prestala pozerať na oblohu. Spravila som pár krokov a dostala som panický atak.

Vtedy som vôbec nevedela, čo sa so mnou deje, len som proste cítila nenormálny strach. V tom čase  som o psychike vedela veľmi málo a nechcela som ísť k doktorom, že snáď to prejde. Vrátila som sa domov a už som nevykročila na ulicu niekoľko dní. Potom som však musela ísť niečo vybaviť a cestovať autobusom. Stála som pred dverami autobusu a zrazu som cítila, že musím ujsť.

 Agorafóbia je zákerná v tom, že nemáš strach „len“ z otvoreného priestranstva, vysokých stropov, nákupných centier, ale aj autobusov, vlakov. Proste akoby zahŕňala niečo aj z klaustrofóbie. A zahŕňa aj úzkosť z davu ľudí. Čiže hotová pohroma. Vlieklo sa to takto niekoľko týždňov, kým som prišla k psychiatrovi a k psychologičke v jeden deň. Obaja mi povedali, že som prišla v hodine dvanástej. Takže antidepresíva a terapia slovami. O pár dní sa mi o milimeter polepšilo, tak som začala špekulovať.

Nechcem tu dopodrobna rozpisovať môj hudobný vývoj, lebo to nie je podstatou. Už som mala nejaké skúsenosti v hudbe a s hraním v kapele. Tú svoju som rozpustila dávnejšie a mala som chuť byť zase v prostredí hudobníkov. Takže som išla na net a našla som jedného gitaristu. Bol dosť prekvapený, že je tu taká žena v jeho širšom okolí, ktorá sa venuje tomu štýlu hudby. Sme sa dohadovali na termín skúšky. Kapela síce nebola až tak ďaleko, ale autobusom to trvalo tak 45 minút. Už si presne nespomínam, že ako som tam išla prvý krát. Ale niekedy ma na skúšky brával gitarista a keď som tam išla autobusom, tak vždy som išla v spoločnosti kamaráta alebo kamarátky, ktorí mi robili garde. Bolo to úplne šialené a dnes by som to už zrejme nedala.

Mne bolo vlastne zle aj cestou autom, keď ma viezol gitarista a bol cudzí človek, preto som z neho mala ešte väčší strach. Na skúške zase strach, lebo samí chlapi a bol to vždy pre mňa taký zvláštny pocit, keď sa stále motáš v mužskej spoločnosti ako žena. Určite som musela pôsobiť dosť vyľakane, čo tvorilo kontrast s mojim zjavom a hlasom.

V tom čase mi bolo bližšie, že som všetky svoje psychické problémy skrývala. Vtedy som sa za to nesmierne hanbila. Takto sa to ťahalo niekoľko mesiacov, až kým som jednému z kapely nepovedala, čo mi je. Totálne ma odpísal a pár dní na to mi poslal správu, že už ani nemusím chodiť, že majú za mňa náhradu. Bola to tak pre mňa ďalšia rana, ktorá mi teda rozhodne nepridala.

Kto ma v tom čase poznal, veľmi dobre vedel, že hudbu som dávala na prvé miesto a fakt mi na tom veľmi záležalo.

Ja som bola v akomsi vákuu, keď som bola v tej kapele. Pocit nereálnosti, sociálna izolácia a hlboké dno a v kombinácii s mojou introvertnou povahou tvorili vražednú kombináciu.

Nevedela som, čo s tým mám robiť a ako sa z toho vyhrabať. Kapela bola vtedy taký môj lúč svetla, ale chápem, že keď sa na to pozriem z nadhľadu, tak muselo to byť aj pre tých chalanov v kapele byť so mnou náročné. Veľa som toho skrývala, bola som vyľakaná, tichá…no proste charakteristiky, ktoré sa vôbec „nehodia“ na členku mužskej metalovej kapely. A tie moje texty, ktoré som im tam nosila. Sa museli chytať za hlavu z tej depresie a strachu, ktorá bola obsiahnutá v tých slovách.

Pár týždňov na to som si našla ďalšiu kapelu a tam som fungovala pár mesiacov a už to bolo podstatne lepšie, ale nudil ma ten štýl. Tak som si našla ďalšiu a zas bola ďalej odo mňa, ale to už som musela ísť výlučne sama, lebo som bývala v cudzom meste a moja sociálna izolácia a skrývanie psychickej disharmónie pokračovalo. Nemala som náladu na tvorenie vzťahov s inými ľuďmi, ale kapela bola výnimka. A s touto kapelou som sa viac posunula a fungovala som v nej dlhý čas a zažila svoje prvé vystúpenie na pódiu pred stovkou ľudí. Tým som povedala čo mi je, ale tí si ma už nechali a podržali ma.

Aj teraz to mávam, že sa niekedy bojím cestovať alebo úzkosť pred vystúpením. Je to však podstatne lepšie a aj keď sa mi vracia úzkosť a panické ataky, tak to nedosahuje také obludné rozmery ako v tom čase. Agorafóbia mi zmizla.

Ešte dlhé roky po tom, ako som porazila tie extrémne strachové stavy, tak som mala veľa krát pocit, že ma otvorený priestor pohlcuje, čo je typický rys agorafóbie. To mi tiež zmizlo asi preto, lebo milujem pozorovať vtáky,  čo krúžia na oblohe.

Čierny pasažier

Do vlaku som nastúpila.
Volá sa Život.
Lístok som si nekúpila.
Celý čas je mi clivo.

Nikto sa ma nepýtal,
či ním chcem ísť.
Nasilu ma doňho dali.
Môžem kedykoľvek odísť.

Sprievodca ma už chytil,
cestujem tým istým vlakom dokola.
Čaká, kým vystúpim.
Stále sa na mňa lepí smola.

Som čierny pasažier.
Nemám v duši mier.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Očakávam tvoj návrat.

Dívam sa z okna, vidím svet plný násilia.
Nič dobré nečakám.
Mení sa krajina, menia sa ľudia.
Nič dobré nečakám.
Som sama v ich spoločnosti,
pijem každý deň kalich horkosti.
Ktorý pijem do dna
a stále čakám na koniec
tohto bláznivého života.

Cestujem  načierno celý život.
Raz si kúpim lístok,
nastúpim do pravého vlaku
a zbavím sa smrtiaceho tlaku.
pijem každý deň kalich horkosti.

Vidím svetlo na konci tunela
a nevzdám sa bez boja.

post

Aké je to žiť s pocitom nereálnosti?

Keď máš zlomenú nohu, nikto ťa nenúti kráčať. Keď je však problém so psychikou, štandardná reakcia je taká, že si máš pustiť film alebo ísť s kamarátmi na pivo. Všetci ti sľubujú, že to zas to prejde. Veď to je LEN v hlave. Veď to NIČ nie je. A zlá nálada je fuč. Akoby lusknutím prsta.

Nehovorím, že to tak nemôže u niekoho fungovať, ak máš splín, melanchóliu alebo skrátka zlú náladu. Avšak ver tomu, že pokiaľ neješ, nespíš, plačeš, nič ťa nezaujíma a nepoteší (ani výhra v lotérii), zanedbávaš svoje okolie a hlavne seba, nedokážeš sa postaviť z tej prekliatej postele a si taký zlomený a nešťastný mysliac si, že jediným vykúpením je smrť, to už nie je len tak.

Všetko má pochmúrne farby a nejaké milé gesto alebo pozitívna udalosť ťa rozplače, pretože ti nejde v tej chvíli do hlavy, že niečo môže byť dobré a ty sa z toho nedokážeš tešiť a je ti to ešte aj ľúto.

Ďalším znakom prehlbujúcej sa depresie je strata vzťahov so svojim okolím. Depresívny človek sa postupne sťahuje do seba a odmieta svoje okolie. Môže to mať viacero príčin. Nemusí to byť „len“ depresívny rozlad, ale aj úzkosť až fobické prejavy z kontaktov s inými ľuďmi. Takýto človek ťažko funguje už v existujúcich vzťahoch a ešte ťažšie nadväzuje nové.

Ver, že je vo vašom okolí minimálne jeden človek, ktorý takto trpí a proste mlčí. Lebo veď mať psychické problémy je slabosť a chodiť k psychiatrovi je hanba. To je štandardná mienka ohľadom duševného (ne)zdravia (nielen) v našich končinách počas tejto (údajne) pokrokovej doby.

Ja sa domnievam, že aspoň raz za život každý zažil depresívnu fázu. Niektorí moji kamaráti a známi tvrdia, že majú depresie a úzkosti. Vôbec nechcem ich ťažkosti  zjednodušovať alebo prehliadať. Medzi nimi a mnou je však jeden podstatný rozdiel a to je ten, že dokážu fungovať v bežnom každodennom živote. Majú „typické“ méty ako mať byt, či dom, auto, partnera a deti. Ich depresívne prežívanie trvá niekoľko hodín, dní, pričom je tiež podstatné podotknúť, že ich depresívna nálada je ľahšie odkloniteľná. Čo znamená, že pomerne ľahko (zvyčajne) dokážu potlačiť alebo zabudnúť na hlboký smútok. Pripomínam, že tiež dokážu chodiť normálne do práce a von si vyraziť. Ten, ktorý má ťažšie depresívne alebo úzkostné prežívanie, tak preto toho to ani zďaleka tak nie je.

Ešte by som podotkla, že hlbšia depresia alebo úzkosť sa spája so sociálnou izoláciou. Tá ale netrvá pár dní, ale niekoľko týždňov, mesiacov alebo rokov.

Tak isto aj panický atak zažil pravdepodobne raz každý v živote, ale niekto ho máva pravidelne. Ešte niekedy dávno som čítala, že panický atak môže trvať tak maximálne hodinu. Poznám však na sebe a aj na iných ľuďoch, že panický atak trval niekoľko hodín, s menšími prestávkami niekoľko dní a čo bolo na tom najzaujímavejšie nepomohol žiadny liek od úzkosti alebo magnézium, ktoré sa bežne pri ňom aplikuje. Mám pocit, že v tomto prípade účinok týchto liekov môže brzdiť nejaké telesné ochorenie.

Ešte jeden dôležitý symptóm som opomenula pri svojich opisoch depresívnych stavov a to je derealizácia- pocit nereálnosti. Je to veľmi zvláštny stav, keď si uvedomuješ, že si v realite, ale zároveň máš pocit, akoby si bol niekde inde. Vnímaš, komunikuješ, ale všetko je zahmlené, akoby za sklom. S týmto prežívaním sa spája úzkosť, lebo naozaj to človeka vie veľmi desiť.
Naposledy som mala tento stav už síce dávnejšie, ale trval niekoľko týždňov vkuse. 

A teraz napíšem o derealizácii ako som ju prežívala prvý krát.
V rannej dospelosti mi bolo fakt veľmi zle a to, že som dokopy nič nevedela o psychike človeka ešte vrhalo desivejší tieň na moje prežívanie. Jednou  z noviniek bol pocit nereálnosti.
Išla som v tom čase k psychiatrovi. (Tiež som sa na to odhodlávala niekoľko mesiacov). Nasledovala štandardná otázka: „Ako sa máte?“ Na čo som zareagovala: „Všetci sú za stenou.“

Teraz mi to príde také úsmevné, lebo ten psychiater sa na mňa tak zvláštne pozrel a podotýkam, že to už bol starší pán, ktorý si za tie roky praxe musel vypočuť všeličo. A toto bola asi aj trochu nezvyčajnejšia odpoveď aj vzhľadom na to, že som to neopísala úplne trefne. Pocit nereálnosti alebo derealizácia sa opisuje ako pocit, že si za sklom, v hmle alebo mede, všetko je tak v diaľke a ostatné sa ti zdá také ťažkopádne.

Ešte raz podotýkam, že človek s takýmto prežívaním normálne vníma, komunikuje, uvedomuje si všetko naplno, len má pocit akoby bol jednou nohou niekde inde.

V tom období som napísala aj báseň, ktorá sa volala: The Fear Behind Wall (Strach za stenou). Bolo to vlastne nielen vyjadrenie o derealizácii, ale aj o tom, že som si (obrazne povedané) vybudovala múr, stenu medzi mnou a ostatnými, čiže narážka na sociálnu izoláciu, separovanie sa od spoločnosti.

To, že psychicky chorý človek odmieta okolie, ruší kontakty nie je až také nezvyčajné, avšak to ale neznamená, že by to ľudia chápali, skôr naopak.

Na záver ešte dodám, že sú tu teda priepastné rozdiely medzi ľahším neurotickým (úzkostno-depresívnym) stavom a ťažkou depresiou, silnou úzkosťou hraničiacou až s fóbiami, ktoré môžu prerásť do psychózy.

The Fear Behind Wall

Closed in cube with agoraphobia.
She has fallen to big hysteria.
Noise of quiet is her scream.
Can´t hear the voices so clear.

Has fallen from the bottom of dark.
Has swum against the stream
since she was a child.

Fear has frozen mind.
Panic is stealth of life.
Fear has frozen mind.
All of you have stayed behind wall!

I am the fear blind wall
on the other side.

post

Opustil ma kvôli depresii

Ak depresia (podľa niektorých) je NIČ, prečo potom depresia rozbíja vzťahy a ľudia kvôli nej páchajú samovraždu?

Moje (skoro všetky) partnerské vzťahy sa odohrávali podľa rovnakého scenára. Bolo ich zopár, ale o to výraznejšie mi zasiahli do života.

Keď som sa spoznala s nejakým mužom, s ktorým sme vzájomne javili záujem o toho druhého, tak som asi každého z nich upozornila, že mávam brutálne depresívne stavy a proste je to strašné, čo vtedy prežívam. Upozornila som ich, že smutná som vlastne permanentne, len niekedy viem skryť slzy za smiech. Nenazvala by som to pretvárkou, ale takým obranným mechanizmom.

A napokon, mám vyskúšané na vlastnej koži, že naozaj depresívno-úzkostným stavom, ktoré ťa privedú na hranicu života, vôbec nerozumie ten, ktorý si tým v neprešiel.

Tiež si myslím, že minimálne raz za život asi každý prekonal depresívnu epizódu, ale veľa ľudí si to neuvedomovalo, resp. nepripúšťalo.

No a napokon je tu taká črta, ktorú má tiež veľa ľudí a to je tá, že keď im je už lepšie, tak potom zabudnú na depresívnu mizériu ktorú prežili. Akoby u nich nastala amnézia a zrazu vôbec nedokážu pochopiť to, čo prežíva ich blízky človek a z toho vznikajú ďalšie komplikácie a problémy. Lepšie pre nich, horšie pre mňa.

Veľa ľudí ma ubezpečilo, že veď som v poriadku alebo depresia je nič. Som veľmi alergická na tú poslednú frázu. Keď som sa fakt dostala do svojho typického stavu, že som stále plakala, nemohla som sa postaviť z postele a pomedzi slzy som šepkala, ako túžim zomrieť, tak ma vedelo neskutočne frustrovať a potrápiť to, že môj partner tomu vôbec nerozumel a hovoril mi debilné frázy. Niekedy sa mi otočil chrbtom na určitý čas. Iný ma opustil definitívne. Možno sám bol bezmocný, ale mne to rozhodne nepridávalo. Preto som aj veľa rokov počas svojho života trávila a aj trávievam osamote. Lebo v samote ti nikto nemôže ublížiť. Alebo že by to platilo aj tak, že ja tiež nemôžem ublížiť nikomu?

Samozrejme, našli sa aj výnimky, ktoré prešli skúškou ohňom a zostali pri mne a teraz nehovorím len o partneroch, ale aj o kamarátoch, prípadne o mužoch, ktorí javili o mňa záujem, ale z mojej strany tam nastalo odmietnutie z iných dôvodov.

No ale tu treba uviesť fakt, že pri mne v drvivej väčšine prípadov zostali ľudia, ktorí majú sami vážne psychické problémy. Nemusia byť priamo v psychiatrickej starostlivosti, prípadne nechodia ani k psychológovi, ale veľmi dobre poznajú bolesť duše.

Mne viacero odborníkov poradilo, aby som si partnerov hľadala takých, ktorí sú psychicky zdraví. Oponovala som, že s takými mám zlé skúsenosti, aké som popísala vyššie, ako mi nerozumeli, čo ma ešte viacej privádzalo na dno. Skrátka je mi na umretie a ešte je niekto pri mne, kto ma vôbec nevie pochopiť. Vtedy cítim ešte väčšiu beznádej a frustráciu.

Ešte nadviažem na tento minulý článok, kde tvrdím, že z celospoločenského hľadiska ľudia vnímajú horšie, ak depresiou trpí muž. Avšak ak sa jedná o partnerský vzťah, tak si myslím, že v nevýhode je práve žena. Mám to tak odpozorované, že depresívne výkyvy u partnerov-mužov znáša lepšie ich partnerka, než keď je to opačne.   

post

Ako ma trápenie priviedlo k pozitívnym veciam a duchovnému rastu (2. časť)

Za tie roky, čo duševne strádam som sa naučila toho veľmi veľa skrývať. Nosím nielen svoje tajomstvá, ale aj kopu cudzích. Lebo ľudia sa mi so všeličím zdôverujú, niekedy aj zabudnú povedať to staré známe: „Ale nikomu to nehovor…“ Lebo akoby automaticky rátali, že nebudem klebetiť. Nuž, veľa vecí naozaj nehovorím.

Niektorí mi povedia, že:“ Môžeš mi povedať, keď sa budeš trápiť…“ A ja sa len pousmejem, že no jasné. Keď začnem vyťahovať naozajstnú temnotu zo seba, tak väčšina ľudí sa zachová rovnako. Skrátka, to nemôžu počúvať a vlastne väčšina z nich hovorí to isté. Napríklad, aby som už prestala o tom hovoriť.

Ja sa im síce nedivím, ale takéto prípady zažíva naozaj veľmi veľa ľudí, ktorí hlboko duševne strádajú a sú pod dnom. Nie, nie je to preklep. Lebo pod dnom je ešte ďalšie dno, z ktorého niet úniku. Ja mám aspoň svoju tvorbu, zvieratá, ktoré milujem…ale kopa psychicky chorých ľudí nemá ani to. Čelia spoločenskej stigme, aj stigme od svojich najbližších, ktorí im jednoducho nerozumejú. Nemajú nič, čo by ich ťahalo nahor. Nemajú motiváciu. Ja sa to všetko snažím hľadať v sebe.

Jasné, že je ľahšie a krajšie, keď ti niekto podá ruku a vytiahne ťa z hlbokej jamy. Pár krát sa mi to stalo, ale viem, že veľa závisí odo mňa.

 V tomto prípade mne veľmi pomohlo, keď som začala o tom otvorenejšie hovoriť a neskrývať sa. Zo svojich skúseností viem, že skrývať svoje psychické rozlady, ktoré sú na denno-dennom poriadku je vyčerpávajúcejšie ako o nich hovoriť priamo. A potom aj ľudia ostatní sa k tomu lepšie stavajú. Ale zas rátam s tým, že sú medzi nimi aj tí, ktorí mi nevedia povedať to, že im to vadí alebo povedať narovinu, čo si myslia o psychine. Myslím, že mnohí z nich nemajú práve odvahu, pretože o tom bez okolkov hovorím a to ich asi prekvapuje.

Samozrejme, aj moja otvorenosť v tejto oblasti sa mi pár krát pekne vypomstila. Najčastejšie je to výsmech, že „som na hlavu“ alebo „že som psychopatka..“ a omnoho horšie a aj vulgárnejšie veci. Úsmevné na tom je, že väčšina čo ma takto označila, tak by potrebovala psychiatra viac ako ja. Nie nadarmo sa hovorí, že to, ako charakterizujeme druhých často krát vypovedá o nás samotných.

Len ešte je tu jeden fakt, že keď mi je zle a topím sa v čiernote, tak zväčša o tom nehovorím, keď sa mi to práve deje. Za tie roky som sa naučila, že je to jednoducho takto lepšie. Niekedy sa zmienim o tom, až keď je už po funuse. Nechcem tým nikoho zaťažovať, lebo naozaj sa to zle počúva a potom nechcem zase, aby ľudia kvôli tomu odo mňa bočili.

Aj keď posledné roky sa mi to pár krát vymklo spod kontroly, že som v spoločnosti niekoho stratila sebakontrolu nad svojim citovým prežívaním, ktoré bolo ponuré. Ale môžem to zrátať na pár prstoch. Takže je to výhra. A musím podotknúť, že zopár ľudí (moji vtedajší blízki ľudia), tak ma aspoň čiastočne chápali, zostali so mnou a neotočili sa mi chrbtom. Za čo im nesmierne ďakujem.

Tak nejako podobne som sa chovala aj pred jedným svojim partnerom. Už z tých skúseností som mala „nacvičené,“ že keď mi ostane zle a je to na mne vidieť, tak na otázku: „Čo ti je?“ Odpovedám to staré známe a v troch písmenách vystihnuté: „Nič.“ Niekoľko krát som pred ním stratila sebakontrolu a hovorila o tom, čo ma skutočne trápi a bolí. Bola to chyba, lebo sa choval podľa klasického scenára a niekoľko krát mi pohrozil rozchodom, takže som radšej sklopila uši. Takéto podobné veci sa mi dejú stále, takže čo vlastne čakám?

No, ale tým chcem povedať aj to, že často krát skrývam, keď mi je v danej chvíli zle. Ale mám tak odpozorované, že dospelí ľudia toho veľa skrývajú tak-či tak.

Ako deti sme úprimní, ale čím viac rastieme, tak nás vychovávajú, že nemôžeme povedať to, či ono. Čím sme starší, tak tým viac zisťujeme, že o niektorých veciach sa naozaj neoplatí hovoriť. Len by bolo zaujímavé sledovať, že niektorí ľudia, čo sa poznajú, tak môžu skrývať nejakú chúlostivú, ale pre všetkých spoločnú vec, črtu. A keby sa aspoň jeden z nich zdôveril tomu druhému, tak by ich to nezvyčajné tajomstvo spojilo.

Mám taký pocit z toho celého, že na prvý pohľad, keď ma človek nepozná a dokopy nič nevie, tak si myslí ako som nad vecou a že som vlastne v poriadku. Ešte to podčiarkuje moja vizáž a hlas. Tieto aspekty akoby mýlia veľa ľudí v tom prvotnom a hlavne povrchnom kontakte.

Ale práve toto ma aj vie veľmi dobre chrániť. Aspoň niekedy určite. Preto potom, keď sa niekedy s niektorými zblížim a zistia, že vlastne pravda je úplne opačná ako sa domnievali, tak sa nemôžem diviť, že mi vyčítajú aké „sprostosti“ to v niektorých chvíľach rozprávam a robím. Lebo veď oni si (podvedome) mysleli, že znesiem toho veľa na svojich pleciach a budem ťahať aj ich.

Myslím, že obe strany (ja a niekto druhý) to tak (podvedome) začneme brať a prevažný čas, ktorý strávime spolu to aj praktizujeme. Ja som tu predsa tá, ktorá je bútľavá vŕba a chápavá vo veľa veciach a ešte pôsobím dosť sebavedomo a silne a potom čakám, že ma niekto bude chápať, nebodaj chrániť, keď to vlastne ani nepotrebujem, lebo tak vyzerám a aj sa tak správam?

Ale aj tu musím podotknúť, že niekedy som v takom vzťahu s niekým iným, že sa vieme podržať a dopĺňame sa. Inokedy je to však aj tak, že sa vieme síce podržať, ale aj jeden druhého sťahujeme so sebou. Najprv ja jeho, potom on mňa. Ale zas mi napadá, že to všetko sú asi charakteristiky vzťahov, ktoré bežne ľudia majú takto ako opisujem.

Musím uznať, že teraz je lepšie povedomie o duševnom (ne)zdraví, avšak stále to nie je ono. Určite si ale viacerí všimli ten progres, ktorý nastáva o detabuizovaní témy psychických problémov. Takže už to nie je také čierne.
Avšak, hovoriť naozaj priamo o svojich čierno-čiernych pocitoch stále nie je na mieste. V skratke, je to stále pre väčšinu silná káva.

Občas mám ten dojem, akoby ma moje utrpenie priviedlo k vyšším métam, pomáhaniu druhých. Veď sa aj hovorí, že utrpenie šľachtí človeka, nie? Preto aj ten výstižný názov článku. 

post

Ako ma trápenie priviedlo k pozitívnym veciam a duchovnému rastu (1. časť)

Niekde som čítala, že každý je aspoň do malej miery osobnosťou. Ľudia, ktorí nám chodia a odchádzajú zo života, tak vždy zanechajú stopy. Menšie alebo veľké. Pozitívne, či negatívne.

Napadlo mi, že v situáciách, v ktorých sa s ľuďmi ocitáme alebo za akých okolností sa stretneme (stretávame), tak majú hlboký dopad na to, ako sa náš vzťah vyvíja. Presnejšie, keď napríklad dochádza ku konfliktom s niekým, tak možno sme len boli v zlom čase na zlom mieste.

Hoci cítiš k niekomu opovrhnutie alebo nebodaj nenávisť, či závisť, škodíš tým predovšetkým sám sebe. Lebo je to primárne tvoj problém, že sa utápaš v negatívnych pocitoch k niekomu inému. Ja to beriem tak, že väčšinu ľudí ani nevnímam, lebo ich nepoznám, nestarám sa do nich.

 Svojich nepriateľov považujem za mŕtvych alebo presnejšie ma vôbec nezaujímajú. Je mi jedno, čo sa s nimi deje. Ja mám svoj život bohatý na toľko zážitkov a vecí, že nemám čas sa zapodievať niekým, kto za to nestojí.

A myslím si, že práve toto kľuje mnohým oči. Všimla som si, že ľudia často a radi riešia iných, klebetia a ohovárajú. Niektorí sa zaujímajú o život druhých až za hranice zdravého záujmu, ale určite to nerobia z toho dôvodu, aby niekomu pomohli. Skôr si myslím, že práve na tej báze vznikajú intrigy alebo len chcú niekomu škodiť. Je mi z toho smutno, ale postavila som sa k tomu svojským prístupom, ktorý by mohol inšpirovať druhých:

1. Začiatkom roka 2018 som sa rozhodla, že svojim kamarátkam pošlem darčeky.

Robila som to nezištne. Keďže pochádzajú z rôznych kútov Slovenska, niektoré aj z Čiech, tak som im darčeky posielala poštou. Niektoré síce boli pár kilometrov odo mňa, ale jednoducho som nevládala sa s nimi stretnúť alebo dať im dar osobne. Bolo to z toho dôvodu, že som sa bála vychádzať von a už vonkoncom som nemala energiu na to, aby som sa s niektorými stretla osobne. Snáď pochopili, že mi bolo naozaj ťažko a darčeky ich potešili.


2.
 Prešlo niekoľko mesiacov v roku 2018 a zrazu som si uvedomila, že je veľa ľudí, čo sa stále sťažujú, nevidia na druhých skoro nič dobré a nevedia si vážiť čo alebo koho majú. Zahanbila som sa, lebo som zistila, že vlastne aj ja patrím medzi nich.

Vážiť si materiálne vecí som začala ešte zhruba tak pred desiatimi rokmi, keď som si všímala ľudí bez domova. Bola treskúca zima a vlastne mi došlo, že mám strechu nad hlavou a budem v teple. Nemám rada, keď mi je zima, umocňuje to vo mne negatívne pocity. Keď mám vonkajší chlad, tak takmer automaticky mi bude zima i zvnútra.

Rôzne typy ľudí a rôznych vekových kategórii vidia na druhých viac to zlé. Naozaj sa stávalo zriedka, že niekto o druhom povedal niečo pekné. A ja som sa teda rozhodla, že na druhých budem hľadať tie pekné alebo pozitívne veci. Vtedy mi došlo, že vlastne som vedela o nich aj predtým, len nejako podvedome. Viac sa však do popredia drala kritika na druhých a závisť. Neviem, prečo to tak je, ale majú to aj psychicky vyrovnaní ľudia.

Spravila som ďalší krok. S niektorými ľuďmi, s ktorými som mala nevyrovnané účty a naďalej pôsobili v mojom živote, som si to na rovinu vydiskutovala. Odvtedy som sa rozhodla, že keď budem mať s niekým nejaký problém a bude ma to ťažiť, tak mu to poviem.


3. Naučila som sa definitívne skoncovať so svojou vlastnosťou, ktorá je vlastne podľa mňa najhoršia, akú človek môže mať a tou je závisť. Teš sa s druhými z ich úspechu! Napriek tomu, že tebe sa nemusí dariť…


 Bolo mi opäť ťažko a skontaktovala som sa so svojim spolužiakom, ktorý mi priniesol veľmi pozitívne správy, že začal nový život, darí sa mu. Lebo pred pár rokmi, keď sme sa stretli bol vo veľmi ťažkej existenčnej situácii. Tak ma to potešilo, že ešte niekoľko mesiacov po tom, čo mi to povedal, sa mi aspoň na pár minút polepšilo, keď som prežívala svoje temné nálady. Bol to úžasný pocit. Keď toto bude čítať, tak si myslím, že ho to poteší. A v tomto prípade vznikla taká vzájomná pomoc v našich životoch. Tu sa len potvrdzuje to, že treba mávať motýlími krídlami, lebo sa môžu udiať veľké veci.

4. Všímaj si, akých výnimočných ľudí (aspoň niektorých určite) máš vo svojom okolí.

Moja blízka kamoška, ktorú poznám už dlhé roky, je veľmi úspešná vo svojom živote. Tiež bojovala so psychickými problémami, ale zdá sa, že teraz ich má viac pod kontrolou ako v čase, keď sme sa spoznali. Vidím u nej ten progres, obdivujem ju a posledné roky ma veľmi inšpirovala. Je krásna zvnútra i zvonka.
Pri tomto mám niekedy obavy, že keď niekomu poviem niečo pozitívne o nich samotných, tak aby sa z nich nestali horenosy.
Ale mám odsledované, že ľudia sa skôr podceňujú a nevidia svoje kvality a tak im to aspoň na chvíľu zdvihne sebavedomie. Hoci si myslím, že tejto spomínanej kamarátke sebavedomie nechýba.

post

Aká je nálada v spoločnosti ohľadom prežívania depresie u mužov a žien?

Neviem, či ešte platia štatistiky, ktoré pred pár rokmi vraveli, že depresívnejšie sú viac ženy, resp. že v starostlivosti u psychiatra pre neurotické poruchy sa viac vyskytujú ženy. Z toho sa potom dedukovalo, že ženy sú náchylnejšie na prežívanie depresívnych stavov.

Podľa môjho skromného názoru a skúseností niektorí muži s depresiou odmietali liečbu u psychiatra z dôvodu, že to považovali za slabosť. Ľudia skrátka vôbec nechápu, že je to chemická nerovnováha v mozgu alebo hormonálna porucha. V niektorých prípadoch práve fyzické ochorenia môžu zahŕňať psychické odchýlky, choroby ale platí to aj opačne.

Vrátim sa ešte k tomu, že si myslím, že depresii je jedno, či zamotá do svojich osídiel ženu, či muža. Z rozhovorov, ktoré som mala s rozličnými mužmi rôznych vekových kategórii a čo sa nepoznali, som si u niektorých všimla to, čo som spomínala v úvode a teda to, že sami mi dali za pravdu v tom, že spoločnosť tlačí na nich, aby boli silní, aby neplakali a aby sa neliečili u psychiatra. Už tento spoločenský tlak v našej krajine trochu poľavil, avšak stále je dosť ľudí, ktorí psychické ochorenie považujú za slabosť a je jedno, či sa jedná o ženu či muža.

Ďalej sa málo hovorí o tom, že depresívni muži zaháňajú problémy alkoholom, prípadne inými návykovými látkami. Myslím si však, že v posledných rokoch dosť aj viaceré ženy riešia depresie tak isto. A to je ešte väčšie tabu.

K niektorým témam spomenutých v tomto článku sa vrátim aj v budúcnosti. Na záver by som dodala, že ak naozaj trpíte psychickou disharmóniou a zasahuje vám to do života, tak neváhajte vyhľadať pomoc. A hlavne: hovorte o tom!

Ja si veľmi dobre uvedomujem, že taktiež sa tu otvára ďalšia téma a tou sú psychiatrické lieky, ktoré vzbudzujú v ľuďoch najviac predsudkov zo všetkých liekov. Aj o tom budem písať. Pomoc však môže mať viacero foriem. A nie je to slabosť! Nikto nemôže za to, že psychicky trpí.


Empty Day
(15 rokov)

I walk on footh-path.
I think what I did.
I don´t understand that.
I know I lost what I need.

Is there anyone who´s like me?
Who see me and take me
to the end of world?

Today´s an empty day.
There´s a drops of rain.
Everywhere everyone
feel the neverending pain
.

Nothing´s clear
what I hear.
Everywhere everyone
feel the neverending fear.

On empty day.
Empty day.

And when comes the night
I know I can´t hide.
Foggy memories disappeared.
Tommorrow will bring new times.
But it isn´t mean
it´ll come better whiles.

I am thinking why
it is still the same?
That fucking damn
neutral and pain.

I don´t feel anything.
Everything´s empty.
Everything´s grey.