post

Práca na doma nie je pre každého. Som rada, že pre mňa áno

Takmer celú noc som nespala, čo som bola vystresovaná, že opäť budem za pokladňou v hypermarkete. Už cesta autobusom bola pre mňa stresujúca, kvôli tomu, že autobus bol plný ľudí. Nedokázala som nič zjesť. V tom čase som fajčila, tak aspoň čosi. Pred smenou vyfajčené dve cigarety a ideme na to.

Keď som si obliekla firemné tričko, cítila som sa ešte horšie. Kým som prišla za pokladňu, začala som sa chvieť a od úzkosti sa mi zle dýchalo. Vydržala som robiť za pokladňou v hypermarkete pár mesiacov. Počas prestávky som fajčila len cigarety.

Pre ľudí ako ja, ktorí majú tendencie skĺzať okrem hlbokých depresií aj k takýmto intenzívnym úzkostným stavom, je práca na doma ako stvorená.

Pred piatimi rokmi bola práca na doma alebo „home office“ na Slovensku len veľmi okrajovou záležitosťou. Ale mne sa pošťastilo. Pamätám si, že väčšina hovorila, aké to musí byť super. Iní mi dokonca ani neverili, že je niečo také možné. V súčasnosti je práca na doma žiadanou čoraz viac a niekde dokonca vytláča prácu v kanceláriách a pod.

Aj pre mňa bolo prekvapením, keď teraz vychádzajú štúdie o tom, že „home office“ pre väčšinu ľudí nie je také terno, ako vzbudzuje prvý dojem. Myslím, že človek si naplno neuvedomuje, že potrebuje vykonávať rituály, ktoré bežne sprevádzajú cestu do práce, z práce alebo počas šichty. Samozrejme, aj keď sú ľudia s prácou nespokojní, túžia po socializácii a sociálnom kontakte. (Mňa sa to netýka 😀 )

Rutina, ktorou sa myslí pravidelná cigareta alebo káva počas prestávky, či to, že človek zájde po skončení práce na pivo s kolegami. Niektorí sa tešia, že môžu vypadnúť z domu, keď im doma vreštia deti, pretože pri tom nemôžu v pokoji pracovať. Iní túžia z domu ísť skrátka preč a sú celkom radi, že sa môžu opäť domov vrátiť. Za tým sú rozličné dôvody. Akoby človek túžil mať oddelený čas v práci a čas doma.

Ďalšou vecou je, že tí, ktorí skúsili prácu na doma nemali takú disciplínu, aby sa nevenovali iným veciam, ktoré s pracovnou náplňou nesúvisia. Napríklad, že človek začne variť a prať, pričom potom nestíha pracovné povinnosti.

Ak sa vrátim k svojmu príbehu na začiatku článku, musím povedať, že samotná práca mi nevadila, ale musela by som ju robiť doma a najlepšie sama 😀

Jasné je, že teraz v domácich podmienkach som v kontakte s ľuďmi, s ktorými spolupracujem, ale nie sú pri mne, nepozerajú sa na mňa čo robím a ako. Mňa to neskutočne znervózňuje a vyčerpáva. Keď už toto je pre mňa problém, samotné cestovanie do práce a z práce za sprievodu hŕby ľudí a rozhovory s kolegami „o ničom“ ma zaťažujú ešte viac.

Na záver dodám, že klobúk dolu pred tými, ktorí pracujú s ľuďmi alebo dokážu pracovať vo fabrikách. So sklonmi k agorafóbii je ťažké byť už len na otvorenom priestranstve a keď je veľký priestor uzavretý, tak pre je to pre mňa panický atak ako vyšitý.

Nezáleží na tom, či niekto pracuje z domu alebo chodí klasicky do práce. Dôležité, aby robil to, čo má rád alebo ho to nezaťažilo tak, že je úplne nešťastný.

post

Introverti vs. extroverti

Aj v minulom storočí boli introverti považovaní za menejcenných. Aj v súčasnosti svet patrí extrovertom. Každý ovláda základnú charakteristiku introverta a extroverta.

Podľa mňa najviac to vyhrávajú ambiverti (centroverti). Ako vyplýva z názvu, sú niekde uprostred charakteristík extrovertov a introvertov. Alebo sa v niektorých prípadoch chovajú raz tak alebo inak vzhľadom na charakteristiky týchto typov osobností.

Až nedávno som si uvedomila, že mám typické charakteristiky introverta. Jasné, vedela som to už dávno. Ostatní ma rýchlo prekukli v tomto tiež. Ide však o to, že niektorí ľudia a ja tiež sme nevedeli, že to, ako sa v niektorých situáciách správam, je úplne typické pre charakteristiku uzavretých ľudí. Čiže byť viac osamote.

Keď som niekedy odmietla ísť v piatok von a radšej som sa venovala čítaniu kníh po tom, čo som predtým bola dlho vonku alebo na nejakom večierku. Byť v spoločnosti viacerých ľudí, ktorých nepoznám alebo poznám málo a sťahujem sa do seba. Alebo som v spoločnosti viacerých ľudí, s ktorými sa necítim dobre, mám neistotu a zmĺknem. Stále je to všetko považované divné. Pričom sú to naozaj typické charakteristiky pre introverta. A tak som si to prestala vyčítať.

Nemám kapacitu na to, aby som zdravila každého, koho poznám, aby som bola spoločenská, komunikatívna alebo čerpala energiu z ľudí…Ale ľudia to zvyknú niekedy introvertom vyčítať, že sú utiahnutí. No a čo? Tak je to ich typická črta.

Introverti tak isto väčšinu svojho obdobia majú pár blízkych ľudí, s ktorými trávia čas. Vtedy sú omnoho viac otvorenejší, komunikatívnejší a vedia byť aj vtipní. Takúto svoju tvár majú však len pre bližších ľudí. Mne sa to stalo aj pri nejakých cudzích ľuďoch, ale to je zriedkavé.

Tak isto uzavretí ľudia, keďže málokoho si pustia k sebe bližšie, tak majú intenzívnejšie vzťahy a potom keď niekoho z nich vylúčia alebo niekto ich opustí, tak to prežívajú omnoho horšie ako extroverti.

Poznám prípady, kedy sa z introvertov stali extroverti. Je to síce náročnejšia premena, ale dá sa to. Síce by ma zaujímal presný postup, ale nebude sa to dať podľa mňa zovšeobecňovať.

Uzavretí ľudia môžu poznať veľa ďalších ľudí, ale skrátka nenapíšu len tak hocikomu, koho poznajú, ale nie sú si blízky, že poď na pivo. Napríklad. Pre mňa by to bolo také riziko dostať sa z bezpečnej zóny a dať tak priestor tomu, že sa ten vzťah môže meniť. Jasné, že aj tu sú pre mňa nejaké výnimky, kedy urobím krok k niekomu. Ale ako hovorím, je to veľmi výnimočné.

Extrovert, keď príde niekde do spoločnosti, tak sa zdraví s polovicou osadenstva a s tou druhou polovicou nadväzuje ľahko nové známosti 😀 To sa introvertovi nestane.

Keby ľudia neboli hovädá, tak som aj extrovert 😀 Ale byť introvertom je bezpečnejšie. Aj keď extrovert to tak nevníma. Proste komunikuje so všetkými naokolo a je obľúbený. Introvert môže pôsobiť ako taký tajnostkár kvôli tomu, že je rozvážnejší. Zväčša zvažuje to, čo povedať. Zas ale ja mám niekedy takú náladu, že šplechnem pred hocikým hocičo ma prvé napadne.

Neviem, či to tak majú aj ostatní introverti, ale ja mám pocit, že uzavretí ľudia viac prežívajú hocijaké udalosti. Nemusia mať až tak silný emočný náboj, ale predsa ja ho tam nájdem.

Myslím si, akoby niektorí považovali introvertov za suchárov. A okolie vie introvert prekvapiť zážitkami, ktoré by na nich nikto nepovedal. Nuž, tichá voda brehy myje. Ale tento krát je to uhol pohľadu, lebo keby povedal taký zážitok extrovert, tak ľudia sa nad tým nepozastavujú až tak. A extroverti môžu niekedy blednúť závisťou nad tým, čo zažije introvert. To isté platí aj v mojom prípade, milí extroverti 😉

post

Opustil ma kvôli depresii

Ak depresia (podľa niektorých) je NIČ, prečo potom depresia rozbíja vzťahy a ľudia kvôli nej páchajú samovraždu?

Moje (skoro všetky) partnerské vzťahy sa odohrávali podľa rovnakého scenára. Bolo ich zopár, ale o to výraznejšie mi zasiahli do života.

Keď som sa spoznala s nejakým mužom, s ktorým sme vzájomne javili záujem o toho druhého, tak som asi každého z nich upozornila, že mávam brutálne depresívne stavy a proste je to strašné, čo vtedy prežívam. Upozornila som ich, že smutná som vlastne permanentne, len niekedy viem skryť slzy za smiech. Nenazvala by som to pretvárkou, ale takým obranným mechanizmom.

A napokon, mám vyskúšané na vlastnej koži, že naozaj depresívno-úzkostným stavom, ktoré ťa privedú na hranicu života, vôbec nerozumie ten, ktorý si tým v neprešiel.

Tiež si myslím, že minimálne raz za život asi každý prekonal depresívnu epizódu, ale veľa ľudí si to neuvedomovalo, resp. nepripúšťalo.

No a napokon je tu taká črta, ktorú má tiež veľa ľudí a to je tá, že keď im je už lepšie, tak potom zabudnú na depresívnu mizériu ktorú prežili. Akoby u nich nastala amnézia a zrazu vôbec nedokážu pochopiť to, čo prežíva ich blízky človek a z toho vznikajú ďalšie komplikácie a problémy. Lepšie pre nich, horšie pre mňa.

Veľa ľudí ma ubezpečilo, že veď som v poriadku alebo depresia je nič. Som veľmi alergická na tú poslednú frázu. Keď som sa fakt dostala do svojho typického stavu, že som stále plakala, nemohla som sa postaviť z postele a pomedzi slzy som šepkala, ako túžim zomrieť, tak ma vedelo neskutočne frustrovať a potrápiť to, že môj partner tomu vôbec nerozumel a hovoril mi debilné frázy. Niekedy sa mi otočil chrbtom na určitý čas. Iný ma opustil definitívne. Možno sám bol bezmocný, ale mne to rozhodne nepridávalo. Preto som aj veľa rokov počas svojho života trávila a aj trávievam osamote. Lebo v samote ti nikto nemôže ublížiť. Alebo že by to platilo aj tak, že ja tiež nemôžem ublížiť nikomu?

Samozrejme, našli sa aj výnimky, ktoré prešli skúškou ohňom a zostali pri mne a teraz nehovorím len o partneroch, ale aj o kamarátoch, prípadne o mužoch, ktorí javili o mňa záujem, ale z mojej strany tam nastalo odmietnutie z iných dôvodov.

No ale tu treba uviesť fakt, že pri mne v drvivej väčšine prípadov zostali ľudia, ktorí majú sami vážne psychické problémy. Nemusia byť priamo v psychiatrickej starostlivosti, prípadne nechodia ani k psychológovi, ale veľmi dobre poznajú bolesť duše.

Mne viacero odborníkov poradilo, aby som si partnerov hľadala takých, ktorí sú psychicky zdraví. Oponovala som, že s takými mám zlé skúsenosti, aké som popísala vyššie, ako mi nerozumeli, čo ma ešte viacej privádzalo na dno. Skrátka je mi na umretie a ešte je niekto pri mne, kto ma vôbec nevie pochopiť. Vtedy cítim ešte väčšiu beznádej a frustráciu.

Ešte nadviažem na tento minulý článok, kde tvrdím, že z celospoločenského hľadiska ľudia vnímajú horšie, ak depresiou trpí muž. Avšak ak sa jedná o partnerský vzťah, tak si myslím, že v nevýhode je práve žena. Mám to tak odpozorované, že depresívne výkyvy u partnerov-mužov znáša lepšie ich partnerka, než keď je to opačne.