post

Ako ma trápenie priviedlo k pozitívnym veciam a duchovnému rastu (1. časť)

Niekde som čítala, že každý je aspoň do malej miery osobnosťou. Ľudia, ktorí nám chodia a odchádzajú zo života, tak vždy zanechajú stopy. Menšie alebo veľké. Pozitívne, či negatívne.

Napadlo mi, že v situáciách, v ktorých sa s ľuďmi ocitáme alebo za akých okolností sa stretneme (stretávame), tak majú hlboký dopad na to, ako sa náš vzťah vyvíja. Presnejšie, keď napríklad dochádza ku konfliktom s niekým, tak možno sme len boli v zlom čase na zlom mieste.

Hoci cítiš k niekomu opovrhnutie alebo nebodaj nenávisť, či závisť, škodíš tým predovšetkým sám sebe. Lebo je to primárne tvoj problém, že sa utápaš v negatívnych pocitoch k niekomu inému. Ja to beriem tak, že väčšinu ľudí ani nevnímam, lebo ich nepoznám, nestarám sa do nich.

 Svojich nepriateľov považujem za mŕtvych alebo presnejšie ma vôbec nezaujímajú. Je mi jedno, čo sa s nimi deje. Ja mám svoj život bohatý na toľko zážitkov a vecí, že nemám čas sa zapodievať niekým, kto za to nestojí.

A myslím si, že práve toto kľuje mnohým oči. Všimla som si, že ľudia často a radi riešia iných, klebetia a ohovárajú. Niektorí sa zaujímajú o život druhých až za hranice zdravého záujmu, ale určite to nerobia z toho dôvodu, aby niekomu pomohli. Skôr si myslím, že práve na tej báze vznikajú intrigy alebo len chcú niekomu škodiť. Je mi z toho smutno, ale postavila som sa k tomu svojským prístupom, ktorý by mohol inšpirovať druhých:

1. Začiatkom roka 2018 som sa rozhodla, že svojim kamarátkam pošlem darčeky.

Robila som to nezištne. Keďže pochádzajú z rôznych kútov Slovenska, niektoré aj z Čiech, tak som im darčeky posielala poštou. Niektoré síce boli pár kilometrov odo mňa, ale jednoducho som nevládala sa s nimi stretnúť alebo dať im dar osobne. Bolo to z toho dôvodu, že som sa bála vychádzať von a už vonkoncom som nemala energiu na to, aby som sa s niektorými stretla osobne. Snáď pochopili, že mi bolo naozaj ťažko a darčeky ich potešili.


2.
 Prešlo niekoľko mesiacov v roku 2018 a zrazu som si uvedomila, že je veľa ľudí, čo sa stále sťažujú, nevidia na druhých skoro nič dobré a nevedia si vážiť čo alebo koho majú. Zahanbila som sa, lebo som zistila, že vlastne aj ja patrím medzi nich.

Vážiť si materiálne vecí som začala ešte zhruba tak pred desiatimi rokmi, keď som si všímala ľudí bez domova. Bola treskúca zima a vlastne mi došlo, že mám strechu nad hlavou a budem v teple. Nemám rada, keď mi je zima, umocňuje to vo mne negatívne pocity. Keď mám vonkajší chlad, tak takmer automaticky mi bude zima i zvnútra.

Rôzne typy ľudí a rôznych vekových kategórii vidia na druhých viac to zlé. Naozaj sa stávalo zriedka, že niekto o druhom povedal niečo pekné. A ja som sa teda rozhodla, že na druhých budem hľadať tie pekné alebo pozitívne veci. Vtedy mi došlo, že vlastne som vedela o nich aj predtým, len nejako podvedome. Viac sa však do popredia drala kritika na druhých a závisť. Neviem, prečo to tak je, ale majú to aj psychicky vyrovnaní ľudia.

Spravila som ďalší krok. S niektorými ľuďmi, s ktorými som mala nevyrovnané účty a naďalej pôsobili v mojom živote, som si to na rovinu vydiskutovala. Odvtedy som sa rozhodla, že keď budem mať s niekým nejaký problém a bude ma to ťažiť, tak mu to poviem.


3. Naučila som sa definitívne skoncovať so svojou vlastnosťou, ktorá je vlastne podľa mňa najhoršia, akú človek môže mať a tou je závisť. Teš sa s druhými z ich úspechu! Napriek tomu, že tebe sa nemusí dariť…


 Bolo mi opäť ťažko a skontaktovala som sa so svojim spolužiakom, ktorý mi priniesol veľmi pozitívne správy, že začal nový život, darí sa mu. Lebo pred pár rokmi, keď sme sa stretli bol vo veľmi ťažkej existenčnej situácii. Tak ma to potešilo, že ešte niekoľko mesiacov po tom, čo mi to povedal, sa mi aspoň na pár minút polepšilo, keď som prežívala svoje temné nálady. Bol to úžasný pocit. Keď toto bude čítať, tak si myslím, že ho to poteší. A v tomto prípade vznikla taká vzájomná pomoc v našich životoch. Tu sa len potvrdzuje to, že treba mávať motýlími krídlami, lebo sa môžu udiať veľké veci.

4. Všímaj si, akých výnimočných ľudí (aspoň niektorých určite) máš vo svojom okolí.

Moja blízka kamoška, ktorú poznám už dlhé roky, je veľmi úspešná vo svojom živote. Tiež bojovala so psychickými problémami, ale zdá sa, že teraz ich má viac pod kontrolou ako v čase, keď sme sa spoznali. Vidím u nej ten progres, obdivujem ju a posledné roky ma veľmi inšpirovala. Je krásna zvnútra i zvonka.
Pri tomto mám niekedy obavy, že keď niekomu poviem niečo pozitívne o nich samotných, tak aby sa z nich nestali horenosy.
Ale mám odsledované, že ľudia sa skôr podceňujú a nevidia svoje kvality a tak im to aspoň na chvíľu zdvihne sebavedomie. Hoci si myslím, že tejto spomínanej kamarátke sebavedomie nechýba.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *