post

Život je šialená jazda

Kde bolo tam bolo, žila som život s veľkou vášňou. Ako navonok, tak i vo vnútri. Ako sama doma, či s niekým v posteli. Samé divoké večierky, ktoré ak netrvali do rána, trvali niekoľko dní. Kopec nevšedných až bizarných zážitkov, ktoré sa mi vryli hlboko do pamäte. Prežívala som toľko bolesti, že som nechcela vytriezvieť a vidieť skutočnú realitu.

Ešte dobre, že mám „len“ unipolárnu afektívnu poruchu a straší ma „len“ depresia. S manickými fázami by som spravila väčšiu galibu. Ale eufóriu som v skutočnosti živote cítila len zriedka po veľmi malých dávkach.

Keď mi je lepšie, cítim skôr spokojnosť než radosť. Spokojnosť je sesternicou šťastia. Ale pri hlbokom duševnom strádaní to nestačí. Nie, že by som si nevedela vážiť i malé pozitíva v živote, ale pochopila som až nedávno, že trvalý rozvrat duševnej harmónie znamená pre daného jedinca omnoho viac. Je to nad rámec bežného uvažovania človeka.

Každý deň musím začať odznova. Bežne ľuďom príde úplne samozrejmé sa ráno zobudiť, vstať, najesť sa a ísť do práce. Je považované za „normálne“ ísť do práce, založiť vlastnú rodinu, prípadne mať nejaké záujmy. Keď je človek slobodný, tak si v pohode užíva život rôznymi druhmi zábavy, chodí do spoločnosti alebo má nejaké známosti. Avšak, keď príde hlboké duševné strádanie, všetko je preč.

Zrazu už nie je ľahké zaspať a zobudiť sa. Vykonávať bežné ranné rituály, ktoré sa považujú za samozrejmosť každodenného života sú ako výstup na Tatry. Na ulici premkne takéhoto človek úzkosť z ľudí, šialená paľba emócii pri ceste autobusom a potom v práci hotová samovražda. Pracovať a popri tom počúvať debilné reči, klebety alebo snovanie intríg je úplne na grcanie. Najmä pre úzkostno-depresívneho človeka je to na nevydržanie. A z dlhodobého hľadiska je to neudržateľné.

To, že niekto nespĺňa štandardnú šablónu spoločenského statusu – rodina, byt, práca a auto, neznamená, že je horší. Nikto nemôže povedať, že uvedené atribúty sú zárukou šťastia a že to tak musí byť u každého.

Ľudia si nedokážu pripustiť, že nemajú kontrolu ani nad svojimi emóciami. Pre precitliveného človeka je to ďalší zabijak. Tu by som len chcela zdôrazniť, že prílišná precitlivenosť rozhodne nie je niečo roztomilé. Takáto precitlivenosť nie je niečo, čo vzbudzuje potrebu chrániť a chovať sa lepšie k takýmto ľuďom. Môže to byť tak na začiatku, ale z dlhodobého hľadiska príde na to, že pred útokom hlbokých emócii nemôže nikto ochrániť precitliveného človeka pred sebou samým. Z dlhodobého hľadiska je prílišná precitlivenosť deštruktívny nástroj každého vzťahu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *