post

Meria sa úspech peniazmi?

Konzum je vysoko nastavený. Myslím, že sme zhýčkaní a rozmaznaní nielen čo sa týka matérie (jedlo, oblečenie), ale aj čo sa týka pocitov a vzťahov. Máme vysoké nároky na všetko. Reálne však nesplniteľné. Máme tak vysoko nastavené kritéria pre druhých, že napokon môžeme ostať sami.

Ľudia si vôbec nevedia vážiť čo alebo koho majú. Mám pocit, že ľudia niekedy berú samozrejmé svojich priateľov, rodinu či partnerov.
Rodičia chcú pre dieťa to najlepšie. Čo sledujem, tak si prajú, aby ich dieťa bolo vzdelané a z toho potom vyplýva, aby zarábalo veľa peňazí. Niektorým stačí len tá druhá uvedená vec. Ale sú ľudia šťastní, keď majú veľa peňazí? A čo znamená veľa?

Väčšina túži po peniazoch a materiálnych statkoch. Myslela som si, že len ľudia v depresii nepociťujú radosť, keď si niečo kúpia. Ale vraj sa to vzťahuje aj na ľudí bez depresie.

Šťastie nie je v peniazoch. Je v okamihoch. V priateľoch. V rodine. V prírode…Každý si tam môže dosadiť to svoje. Niekto môže namietať, že pre niektoré okamihy potrebujeme prachy, ale nie vždy to platí.

 Veľa vecí v našom živote je abstraktných, nemôžeme sa ich dotknúť, ani vidieť, ale môžeme ich cítiť. A existuje množstvo pozitívnych pocitov.

Každý nemôže byť bohatý, čo sa týka financií alebo materiálnych statkov. Nejde to z ekonomického hľadiska, ani z hľadiska prírodných zdrojov. Keby každý človek nadštandardne zarábal, tak bude aj viac nakupovať. Zvýši sa teda dopyt. Bude to neudržateľné aj vzhľadom dopadu na prírodu. Bola by vyššia produkcia tovarov a služieb, takže ľudia by museli aj viac pracovať, tvorilo by sa viac odpadu…

Máme strašne veľa materiálnych vecí, ale pritom nemáme peniaze. Aký paradox.

Jeden na druhého ukazuje prstom, že nemá peniaze. Akoby to bola vada. Uvedomte si, že asi každý sa sťažuje na to, že má málo peňazí. Aj keď zarába pár stoviek, či niekoľko tisíc. Máme obrovské možnosti toho, čo si môžeme kúpiť. Stačí pár klikov a môžeme mať čokoľvek, odkiaľkoľvek, kedykoľvek. Na internete už dlhšie fungujú cielené reklamy. Čo je úplne strašné, lebo vtedy si ešte viac ľudia uvedomujú, že máme síce veľa (niektorí aj tak budú tvrdiť, že málo) a aj tak chceme viac.

Primárne, šťastie nie je v peniazoch. Je skutočne lepšie, že sa ľudia pohybujú vo vyšších kruhoch alebo že nadštandardne zarábajú? To nie je záruka šťastia.

Rodičia si myslia, že najšťastnejšie budú ich deti, keď budú vzdelané a budú veľa zarábať. Netvrdím, že niektorí ľudia nemôžu byť takto šťastní, ale niekedy to proste neplatí.

 S touto teóriou, ktorú tu predostieram sa mi vynára jedna príhoda. Raz keď som bola na koncerte, tak sa mi prihovoril jeden mladý muž. Mohol mať čosi po dvadsiatke. Rozprávali sme sa o všeličom, keď mi zrazu povedal, že nie je spokojný so súčasnou prácou. Už si ale nespomínam, aká to bola pracovná pozícia. Zdôveril sa mi, že by chcel robiť predavača na pumpe. Veľa ľudí by asi tomu nepochopilo, možno by ho iní aj vysmiali, že niečo takéto by chcel robiť. Ja som mu na to povedala, že by si mal ísť za tým. Tiež si myslím, že je vlastne celkom fajn mať takýto „nižší“ cieľ, lebo netreba vyvinúť až také úsilie. Podstatné je, aby človek robil to, čo ho baví a neviem, prečo si väčšina automaticky myslí, že by to mala byť napríklad pozícia manažéra. Niekto je šťastnejší, keď na prvý pohľad robí „jednoduchšie“ veci alebo prácu.

Každý v živote čosi dokázal a ešte len dokáže. Nemusia to byť nevyhnutne vysoké méty.

Pre psychicky chorých ľudí to môže byť niečo omnoho triviálnejšie v porovnaní s duševne zdravými ľuďmi. Napríklad: vydržať cestu autobusom, keď má človek panické ataky. Pre ťažko depresívneho človeka je úspech sa postaviť z postele…A napríklad tieto situácie sa nedajú zaplatiť.

Prakticky, väčšina profesii je potrebných alebo užitočných. Takže vôbec nie je niekto menej ten, kto robí či už predavača, novinára alebo roznášača pizze. Väčšinu zaujíma to, aký máš príjem a akú máš pracovnú pozíciu, lebo potom ťa vedia zaradiť do celospoločenskej hierarchie a prideliť ti status. Som rada, že mne je jedno, či niekto zarába 300 alebo 3000 eur. Zaujímajú ma na ľuďoch skôr iné veci. 

post

Ako mávam motýlimi krídlami

Určite mi dá veľa ľudí za pravdu v tom, že svet je viac negativistický. Aj keď sa pozrieme do histórie, tak to nie je žiadna sláva. Vojny, boje o moc, honba za materiálnymi statkami…Aj dnes je to vlastne tak. Ale čo ak záleží na uhle pohľadu?

Každý vie, že správy v médiách sú z 80% negatívne. Niektorí a mám taký dojem, že ich začína byť dosť veľa, tak správy nesledujú. Pre ich negativizmus. Tu ma tak napadá, že prečo sú správy také ponuré?

Človek má potom pocit, že všetko je vlastne k ničomu, pribúdajú depresie, úzkosti, sociálna izolácia, samovraždy…Na jednej strane je tu taká skazenosť človeka, ktorý sa pozerá (aj keď s odporom) na negatívne a (pre mnohých) nechutné veci. To vidíme aj na internete. V minulosti to boli verejné popravy, ale tie sa vlastne dejú aj teraz. Keď sa pozriem na to z druhej strany, človek je síce znechutený tým pesimizmom alebo zvrátenosťou, avšak práve preto to zvykne sledovať aj tak. Dokonca pravidelne. Paradox.

Posledné týždne si všímam, že ľudia začínajú kritizovať aj to, keď niekto robí dobré veci, snaží sa pomáhať, venuje sa charite alebo má talent a ľudia mu ho proste závidia a preto ho zase kritizujú. Len trošku odbočím a poviem, že si myslím, že každý má talent alebo nejaké danosti. Skrátka niečo, v čom je dobrý. A ľudia si to sami nevedia vážiť, čo majú a druhí im to na oplátku zvyknú závidieť. Ďalší šialený paradox.

Pre mňa zvláštne je však to, že medzi slová, ktorými ma ľudia zhadzovali, urážali a zosmiešňovali vkladali slová uznania alebo pomedzi nadávky povedali o mne niečo pozitívne. Neviem, či si naozaj uvedomovali, čo hovoria. Tu sa dostávam k tomu, že ľudia fakt závidia aj nos medzi očami, ako sa to u nás tak hovorí. Je to skutočne tak.

Ľudia sa vysmievajú. Zväčša to však naozaj robia preto, lebo závidia alebo preto, lebo musia kritizovať a vyžívať sa v trápení druhého.

 Len zopakujem to, čo som napísala dávnejšie: Je omnoho lepšie tešiť sa z úspechu iných a tým pádom nezávidieť ;)Človeka potom nezožiera zášť a lepšie sa mu dýcha.

Sama som negativistický človek. Nebudem to zapierať. Avšak asi tak za posledný rok som zmenila trochu prístup a trošku som sa oddelila od davu ľudí, ktorí tak neuveriteľné dokážu kritizovať. Podotýkam, že dokonca aj to dobré. Aj v tom spočíva moje mávanie motýlími krídlami.

Teraz to bude klišé, ale naozaj platí, že treba začať od seba, keď sa mi niečo nepáči. Tiež som si však všimla, že ľudia sú k zmenám apatickí. Sústredia sa na svoje prežitie a kolotoču udalostí pracovného procesu. Nezazlievam im to. Ono, ako keby nemali už energiu proste riešiť v podstate niečo „navyše,“ keď sotva zvládajú stereotyp života. A takých veru poznám dosť.

Avšak tu treba podotknúť, že ľudia radi zvyknú riešiť druhých ľudí. Hovoria, ako majú málo času na seba, ale pritom riešia a žijú životy iných. Málokedy je za tým túžba pomôcť tomu druhému. Skôr sa zaujímajú o druhého, aby ho mohli potom ohovárať, škodiť alebo intrigovať. To je tiež veľmi zaujímavá ľudská črta.

Väčšina zvykne hovoriť, že nedokážu spasiť svet. Veď to je jasné, že nie, ale z malých vecí sa stávajú veľké. Moja existencia je len malinký zlomok v šírom vesmíre, ale prečo by som nemohla snažiť sa zmeniť veci k lepšiemu, podľa seba?

Niekedy stačí pár sekúnd niečoho na pohľad bezvýznamného a zmení sa nám život. O tomto hovorím. Dáš bezdomovcovi euro a pre neho je to hotový poklad. Na druhý deň na to aj zabudneš, ale on si bude pamätať.

Je to aj o tom, že človek túži zažívať veľké veci najlepšie každý deň. No ale tak to veru nefunguje. Minule som si prečítala takú úvahu, kde sa hovorilo o tom, že život človeka je v prevažnej miere o čakaní. Uvedomila som si, že niečo na tom je a prišlo mi to frustrujúce. Zobrala som to ale tak, že možno v tejto chvíli robím práve to málo, ktoré za pár dní alebo týždňov, možno mesiacov prinesie niečo veľké.

Môžem byť rada, že mám priestor a chuť niečo robiť. Mala by som si to viac vážiť. Mnohí mi nebudú veriť, ale väčšinu času sa snažím robiť veci tak, ako ich najlepšie viem. Myslím si aj, že vlastne toto by asi povedalo viacero ľudí o sebe samotných.

Napriek tomu si uvedomujem aj chyby, ktoré som spravila. Na niektoré z nich som prišla až s odstupom času. V danej chvíli, keď som robila (domnelú) chybu tak som mala určité emocionálne rozpoloženie alebo informácie, ktoré vyprovokovali moju chybnú reakciu. Myslela som si však, že som robila vtedy správne veci. Preto si to netreba vyčítať.

Dávnejšie som čítala, že prečo médiá prevažne predkladajú ľuďom negatívne veci a nehovoria o tých pozitívnych? Ver tomu, že každý deň sa dejú aj dobré a pozitívne veci a môže ich byť viac, ako si dokážeš v tej záplave negatív predstaviť. Stačí otvoriť oči.

Môžeš niečo niekomu pekné povedať, napísať. Môžeš nakŕmiť hladné zviera. Môžeš pre niekoho zložiť báseň alebo namaľovať obraz. Niekedy dokonca stačí len prítomnosť iného človeka a hneď je lepšie. Stačí tak málo a budeš mávať krídlami motýľa, ktorý svojou krásou zdobí lúku a robí tak málo a pritom tak veľa, lebo nás teší svojou prítomnosťou a robí užitočné veci.