post

Ako žijú stratení stredoškoláci dnes?

Natupírované červené vlasy, výrazný mejkap, reťaze, vybíjané náramky a opasok, maskáče a kanady…Takto som chodila oblečená, keď som bola stredoškoláčka.

Pamätám si na tie rôzne reči o tom, ako strašne vyzerám, počúvam debilnú hudbu, fetujem a tým pádom som úplná spodina. Nuž, musím sklamať tých chytrákov, že som nikdy nebrala drogy. Nemusím brať drogy, lebo stavy mám aj bez nich. Ale keby aj, tak je to môj život a moja vec. Ale už viem, že človek sa v určitých chvíľach potrebuje nad niekoho vyvyšovať a masírovať si svoje ego, že on je od niekoho lepší.

Čo ma ale mrzí je to, že som na strednej škole trpela depresiami, mávala som hroznú úzkosť a keď som mala 17 rokov, skončila som opäť u psychiatra. Priviedla ma k nemu moja nespavosť. Už vtedy boli doktori preťažení, čakáreň praskala vo švíkoch a tak som vlastne ani o svojom stave veľa nedozvedela. To, že mám depresiu mi stále písali do zdravotných záznamov s tým, že za ostatné zdravotné problémy môže tiež depresia. Nikto mi ale viac nepovedal.

Internet bol v plienkach, rodičia mávli rukou nad pubertou, učitelia boli pohoršení mojim skazeným výzorom a utiahnutým správaním. V škole som bola skôr utiahnutá a smutná, ale nerobila som problémy, ani som nemala také zlé známky.

Pamätám si ako každé ráno, keď som išla do školy, som cítila napätie, nervozitu. Nedokázala som jesť kvôli stiahnutému žalúdku. Bola som veľmi nešťastná, lebo škola ma ani nebavila. S liekmi som síce spala, ale potom ráno som mala ťažké vstávanie a bola som z nich utlmená.

Bolo nás takých viacej, ktorí mali psychické problémy a boli to rôzni ľudia, niektorí ani nechodili výstredne oblečení, ani nepočúvali takú hudbu ako ja a aj tak sa trápili. Tí šťastnejší sa z toho dostali, iní spáchali samovraždu a ostatní ako ja si nesú kríž depresie stále so sebou aj po toľkom čase…Zmenilo by sa niečo pre nás, keby sa venovala adekvátna pozornosť počas dospievania? Zmenilo sa niečo v duševnej starostlivosti pre stredoškolákov v dnešnej dobe?

Stále vo mne rezonuje aj vyhlásenie jedného môjho známeho, ktorý mi viac krát vyčítal, že som smutná, že sa neusmejem, vyzerám strašne strápene a že sa nedá na mňa pozerať. Naozaj to vyznelo, ako výčitky a odsudzovanie. Nedokázala som mu nič na to povedať, lebo sama som vtedy netušila, čo sa so mnou deje. Na druhej strane mi napadá, či je na mieste vôbec niečo také človeku vyčítať. Keď sa tak zamyslím, bolo to podobné s viacerými ľuďmi. Veľa krát sa na mňa pozerali cez prsty a to je jedno z akých dôvodov, ale cítila som z nich nechuť a nepriateľstvo. Keď mi bývalo zle aj fyzicky a bolo to na mne viac viditeľnejšie, viacerí si robili srandu z toho, že som sa určite niekde sfetovala.

Dnes už viem veľa o svojich strachoch a depresiách, ale je tu ešte horšia skutočnosť, že aj napriek tomu, že o tom otvorenejšie rozprávam, nemám pocit, že by to okolie lepšie chápalo.

Je zaujímavé, že aj po toľkých rokoch skončenia školských časov z pohľadu iných, sa stále svojsky obliekam, počúvam debilnú hudbu, žijem si po svojom…ale depresia ma nikdy neopustila, aj keď som žila inakším spôsobom života, bývala som v rôznych mestách a môžem sa venovať čomukoľvek, stále mám nepriaznivé duševné stavy.

Ako v súčasnosti fungujú stratení stredoškoláci ako som bola ja?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *