post

Práca na doma nie je pre každého. Som rada, že pre mňa áno

Takmer celú noc som nespala, čo som bola vystresovaná, že opäť budem za pokladňou v hypermarkete. Už cesta autobusom bola pre mňa stresujúca, kvôli tomu, že autobus bol plný ľudí. Nedokázala som nič zjesť. V tom čase som fajčila, tak aspoň čosi. Pred smenou vyfajčené dve cigarety a ideme na to.

Keď som si obliekla firemné tričko, cítila som sa ešte horšie. Kým som prišla za pokladňu, začala som sa chvieť a od úzkosti sa mi zle dýchalo. Vydržala som robiť za pokladňou v hypermarkete pár mesiacov. Počas prestávky som fajčila len cigarety.

Pre ľudí ako ja, ktorí majú tendencie skĺzať okrem hlbokých depresií aj k takýmto intenzívnym úzkostným stavom, je práca na doma ako stvorená.

Pred piatimi rokmi bola práca na doma alebo „home office“ na Slovensku len veľmi okrajovou záležitosťou. Ale mne sa pošťastilo. Pamätám si, že väčšina hovorila, aké to musí byť super. Iní mi dokonca ani neverili, že je niečo také možné. V súčasnosti je práca na doma žiadanou čoraz viac a niekde dokonca vytláča prácu v kanceláriách a pod.

Aj pre mňa bolo prekvapením, keď teraz vychádzajú štúdie o tom, že „home office“ pre väčšinu ľudí nie je také terno, ako vzbudzuje prvý dojem. Myslím, že človek si naplno neuvedomuje, že potrebuje vykonávať rituály, ktoré bežne sprevádzajú cestu do práce, z práce alebo počas šichty. Samozrejme, aj keď sú ľudia s prácou nespokojní, túžia po socializácii a sociálnom kontakte. (Mňa sa to netýka 😀 )

Rutina, ktorou sa myslí pravidelná cigareta alebo káva počas prestávky, či to, že človek zájde po skončení práce na pivo s kolegami. Niektorí sa tešia, že môžu vypadnúť z domu, keď im doma vreštia deti, pretože pri tom nemôžu v pokoji pracovať. Iní túžia z domu ísť skrátka preč a sú celkom radi, že sa môžu opäť domov vrátiť. Za tým sú rozličné dôvody. Akoby človek túžil mať oddelený čas v práci a čas doma.

Ďalšou vecou je, že tí, ktorí skúsili prácu na doma nemali takú disciplínu, aby sa nevenovali iným veciam, ktoré s pracovnou náplňou nesúvisia. Napríklad, že človek začne variť a prať, pričom potom nestíha pracovné povinnosti.

Ak sa vrátim k svojmu príbehu na začiatku článku, musím povedať, že samotná práca mi nevadila, ale musela by som ju robiť doma a najlepšie sama 😀

Jasné je, že teraz v domácich podmienkach som v kontakte s ľuďmi, s ktorými spolupracujem, ale nie sú pri mne, nepozerajú sa na mňa čo robím a ako. Mňa to neskutočne znervózňuje a vyčerpáva. Keď už toto je pre mňa problém, samotné cestovanie do práce a z práce za sprievodu hŕby ľudí a rozhovory s kolegami „o ničom“ ma zaťažujú ešte viac.

Na záver dodám, že klobúk dolu pred tými, ktorí pracujú s ľuďmi alebo dokážu pracovať vo fabrikách. So sklonmi k agorafóbii je ťažké byť už len na otvorenom priestranstve a keď je veľký priestor uzavretý, tak pre je to pre mňa panický atak ako vyšitý.

Nezáleží na tom, či niekto pracuje z domu alebo chodí klasicky do práce. Dôležité, aby robil to, čo má rád alebo ho to nezaťažilo tak, že je úplne nešťastný.

post

Introverti vs. extroverti

Aj v minulom storočí boli introverti považovaní za menejcenných. Aj v súčasnosti svet patrí extrovertom. Každý ovláda základnú charakteristiku introverta a extroverta.

Podľa mňa najviac to vyhrávajú ambiverti (centroverti). Ako vyplýva z názvu, sú niekde uprostred charakteristík extrovertov a introvertov. Alebo sa v niektorých prípadoch chovajú raz tak alebo inak vzhľadom na charakteristiky týchto typov osobností.

Až nedávno som si uvedomila, že mám typické charakteristiky introverta. Jasné, vedela som to už dávno. Ostatní ma rýchlo prekukli v tomto tiež. Ide však o to, že niektorí ľudia a ja tiež sme nevedeli, že to, ako sa v niektorých situáciách správam, je úplne typické pre charakteristiku uzavretých ľudí. Čiže byť viac osamote.

Keď som niekedy odmietla ísť v piatok von a radšej som sa venovala čítaniu kníh po tom, čo som predtým bola dlho vonku alebo na nejakom večierku. Byť v spoločnosti viacerých ľudí, ktorých nepoznám alebo poznám málo a sťahujem sa do seba. Alebo som v spoločnosti viacerých ľudí, s ktorými sa necítim dobre, mám neistotu a zmĺknem. Stále je to všetko považované divné. Pričom sú to naozaj typické charakteristiky pre introverta. A tak som si to prestala vyčítať.

Nemám kapacitu na to, aby som zdravila každého, koho poznám, aby som bola spoločenská, komunikatívna alebo čerpala energiu z ľudí…Ale ľudia to zvyknú niekedy introvertom vyčítať, že sú utiahnutí. No a čo? Tak je to ich typická črta.

Introverti tak isto väčšinu svojho obdobia majú pár blízkych ľudí, s ktorými trávia čas. Vtedy sú omnoho viac otvorenejší, komunikatívnejší a vedia byť aj vtipní. Takúto svoju tvár majú však len pre bližších ľudí. Mne sa to stalo aj pri nejakých cudzích ľuďoch, ale to je zriedkavé.

Tak isto uzavretí ľudia, keďže málokoho si pustia k sebe bližšie, tak majú intenzívnejšie vzťahy a potom keď niekoho z nich vylúčia alebo niekto ich opustí, tak to prežívajú omnoho horšie ako extroverti.

Poznám prípady, kedy sa z introvertov stali extroverti. Je to síce náročnejšia premena, ale dá sa to. Síce by ma zaujímal presný postup, ale nebude sa to dať podľa mňa zovšeobecňovať.

Uzavretí ľudia môžu poznať veľa ďalších ľudí, ale skrátka nenapíšu len tak hocikomu, koho poznajú, ale nie sú si blízky, že poď na pivo. Napríklad. Pre mňa by to bolo také riziko dostať sa z bezpečnej zóny a dať tak priestor tomu, že sa ten vzťah môže meniť. Jasné, že aj tu sú pre mňa nejaké výnimky, kedy urobím krok k niekomu. Ale ako hovorím, je to veľmi výnimočné.

Extrovert, keď príde niekde do spoločnosti, tak sa zdraví s polovicou osadenstva a s tou druhou polovicou nadväzuje ľahko nové známosti 😀 To sa introvertovi nestane.

Keby ľudia neboli hovädá, tak som aj extrovert 😀 Ale byť introvertom je bezpečnejšie. Aj keď extrovert to tak nevníma. Proste komunikuje so všetkými naokolo a je obľúbený. Introvert môže pôsobiť ako taký tajnostkár kvôli tomu, že je rozvážnejší. Zväčša zvažuje to, čo povedať. Zas ale ja mám niekedy takú náladu, že šplechnem pred hocikým hocičo ma prvé napadne.

Neviem, či to tak majú aj ostatní introverti, ale ja mám pocit, že uzavretí ľudia viac prežívajú hocijaké udalosti. Nemusia mať až tak silný emočný náboj, ale predsa ja ho tam nájdem.

Myslím si, akoby niektorí považovali introvertov za suchárov. A okolie vie introvert prekvapiť zážitkami, ktoré by na nich nikto nepovedal. Nuž, tichá voda brehy myje. Ale tento krát je to uhol pohľadu, lebo keby povedal taký zážitok extrovert, tak ľudia sa nad tým nepozastavujú až tak. A extroverti môžu niekedy blednúť závisťou nad tým, čo zažije introvert. To isté platí aj v mojom prípade, milí extroverti 😉

post

Samota? To je pekné. Osamelosť je strašná.

(Poznámka: Nadpis je prevzatý z básne Jána Smreka: Sonáta)

Mnohí si s ňou tykajú, keď sú na dne. Niekedy nám robí spoločnosť na základe vlastného rozhodnutia. Niektorí sa do nej uchyľujú, aby namaľovali impozantné dielo -samota.Intelektuál na okraji spoločnosti, ktorý príliš dlho kráčal ruka v ruke so samotou, až objavil komnatu osamelosti…Aký je rozdiel medzi samotou a osamelosťou?

„Samota, či izolácia je objektívny stav jedinca, ktorý nemá dostatok kontaktov s inými ľuďmi a uniká zo sociálneho prostredia.“ Nuž, hádam každého človeka stretol minimálne aspoň raz za život tento stav. Takže by to nemalo byť nič nezvyčajné.

Čo však s človekom, ktorý sa do samoty utieka viac krát, ba dokonca by sa dalo povedať, že pravidelne? Preto sa poďme pozrieť z akých dôvodov sa ľudia utiekajú do samoty. Pomôžem si opäť psychologickou charakteristikou: „Jedinec sa uchyľuje do samoty z rôznych dôvodov. Napríklad: dobrovoľne – načerpať sily, premýšľať bez vyrušovania.“ To je snáď najčastejší dôvod. Koľkí z nás sa utiekajú na svoju víkendovú chatu, či sa len tak povaľujú na posteli, „čumia do blba“ a rozmýšľajú – sami. Niekedy sa potrebuješ poprechádzať, túlať sa a dýchať samotu ulíc… To je neškodné a v podstate zdravé. A hlavne typické pre introvertov.

Ďalším dôvodom môže byť: „…tlak vonkajšieho prostredia, avšak s vlastným rozhodnutím. Napríklad v dôsledku obáv.“ Naozaj môže byť samotárom ten, ktorý sa bojí? Určite áno. Možno tento druh samoty láka človeka, ktorý cíti, že je odlišný od ostatných. Ale hlavne bojí sa čo spravia ostatní a napokon aj to, že ho sklamú. Rebel -samotár. Pri tomto ma napadá myšlienka: „Byť sám sebou a nebyť sám. To je umenie.“

Hovorí sa aj, že inteligentní ľudia, či ľudia, ktorí veľa premýšľajú potrebujú byť sami.

Duchovne obohatení a umelecki založení ľudia sa často skrývajú v samote. Jednoducho preto, lebo vidia veci inak ako tí druhí.

„Radšej budem sám, akoby som mal byť s hocikým.“ Niektorí ľudia si doslova a dopísmena vyberajú ľudí, s ktorými sa stretávajú a spoločnosť, v ktorej sa pohybujú. Síce, to pravdepodobne každý, avšak u týchto ľudí je to trochu iné. Často krát však potom zisťujú, že ich vysoké priority kladené na okolie spĺňa málokto. Nechcú strácať čas s niekym alebo niečim pre nich bezvýznamným. Paradoxne sa však môžu stať oni potrební pre druhých viac ako si oni alebo tí ostatní myslia. Je to tak správne? Títo ľudia majú okolo seba ako keby vákum. To je v určitých obdobiach v rôznej intenzite. Niekedy je také slabé, že ho takmer ani nevnímajú. Inokedy má takú intenzitu, že jednoducho neznesú nikoho. Neznesú vychádzať von a dýchať vzduch s ostatnými.

„Som taký smutný, že musím byť sám.“ Niektorí v smútku a žiali vyhľadávajú spoločnosť, iní sa zavrú do svojej ulity a nekomunikujú s okolím. Myslím si, že tieto skutočnosti vyplývajú od závažnosti situácie, ktorá jedincovi v živote nastala a ako na ňu subjektívne- emotívne reaguje.

„So samotou je často zamieňaná osamelosť. Osamelosť je však subjektívnym stavom jedinca, ktorý v reakcii na samotu, zažíva túžbu po kontakte s inou osobou, ľuďmi.“

Aj najväčší samotár potrebuje spoločnosť. Aj takíto ľudia – samotári však niekedy pocítia silnú potrebu spoločnosti, avšak nevedia sa do nej začleniť. Nevedia s ľuďmi komunikovať a ťažko sa vedia uvoľniť. Chceli by sa s niekým bližšie spoznať, chceli by sa s niekým zblížiť. Avšak ich uzavretý život pod zámkom samoty z nich spravil nedôverčivcov. A možno ich nedôvera k ľuďom im dovolila uzatvoriť sa do seba a stratiť sociálny kontakt s prostredím. A práve títo sú viac ako sami – sú osamelí.

„Má zakrytú tvár, aby sme sa nemuseli pozerať, ako sa nám vysmieva.“ @lík

Vysmieva sa nám osamelosť, samota alebo ľudia a prostredie, ktorí ju spôsobili? Alebo za samotárstvo môže „len“ povaha človeka, jeho vrodený charakter a intelekt, prípadne životné okolnosti? Môže za ňu osud, prípadne karma?

“ Osamelosť vo mne občas spúšťa vlnu kreativity – piješ ďalší pohár vína a cítiš sa ešte horšie. Umenie nemôže existovať bez bolesti; a umenie existuje, aby miernilo bolesť.“ Till Lindemann

Koľko umelcov je samotárov a koľko ľudí tvorivých sa utieka v samote, keď maľuje svoj obraz, píše ďalší príbeh.. Musí byť človek tvorivý alebo umelec samotár?

Johann Wolfgang von Goethe: „Talent sa zdokonaľuje v samote, charakter v prúdoch života.“

„Je to paradoxné, ale schopnosť byť sám je predpokladom schopnosti milovať. Kto sa pokúsi byť sám so sebou, pozná, aké je to ťažké. Pocíti nepokoj, nervozitu, či dokonca úzkosť. Bude mať sklon k tomu, aby svoju neochotu pokračovať zdôvodnil úvahou, že to nemá cenu, že je to hlúposť, že to zaberá príliš mnoho času.“ (Erich Fromm)

„Nie je nič horšie, ako kvôli dažďu, únave či chladu, alebo zo strachu pred chladom a osamelosťou nedôjsť tam, kam si človek predsavzal.“ (Miloslav Nevrlý)

Koľko prekážok nám skríži životný cieľ, respektíve veci, ktoré chceme dosiahnúť? Veľa. Nad odpoveďou nemusíme ani dlho premýšľať. Možno dosiahnúť životný cieľ nie je až také ťažké, ale z princípu to je ťažké. Lebo nám na tom veľmi záleží a pokiaľ je možné obetujeme tomu, čo najviac. Preto nedovoľme subjektívnym pocitom a najmä osamelost, aby nám skrížila životné plány. Lebo je to náš subjektívny pocit, lebo je to náš stav, ktorý do istej miery môžeme ovládať, prijať a pokiaľ sa dá, tak aj z neho vyťažiť.

A na záver citát, ktorý hovorí o tom, že každý je do istej, čo i len malej miery sám. Každý je tu sám za seba. „Spievajte, tancujte a veseľte sa, tak či tak je každý z vás sám, tak ako sú osamotené struny lutny, hoci ich rozozvučala tá istá pieseň.“ (Chalíl Džibrán)

post

Chceš sa zbaviť úzkosti z ľudí, cestovania…? Nájdi si kapelu!

Jasné, názov je trochu zavádzajúci a nemusí presne zobrazovať skutočnosť v tom zmysle, že úzkosť nepominie úplne. Ale môže byť motiváciou pre extrémnych agorafobikov, ľudí čo majú sociálnu úzkosť, že vykročia zo svojho tieňa a vyženú (aspoň čiastočne) bubákov zo svojej skrine.

Už v útlej mladosti som mala brutálne duševné rozlady, ale v rannej dospelosti, okolo mojich 21. narodenín to bolo ešte horšie. Niekoľko mesiacov som preležala v posteli, myslela na smrť…a keď som vyšla von, tak zrazu som cítila, že to vonkajšie prostredie ma pohlcuje, tak som sa prestala pozerať na oblohu. Spravila som pár krokov a dostala som panický atak.

Vtedy som vôbec nevedela, čo sa so mnou deje, len som proste cítila nenormálny strach. V tom čase  som o psychike vedela veľmi málo a nechcela som ísť k doktorom, že snáď to prejde. Vrátila som sa domov a už som nevykročila na ulicu niekoľko dní. Potom som však musela ísť niečo vybaviť a cestovať autobusom. Stála som pred dverami autobusu a zrazu som cítila, že musím ujsť.

 Agorafóbia je zákerná v tom, že nemáš strach „len“ z otvoreného priestranstva, vysokých stropov, nákupných centier, ale aj autobusov, vlakov. Proste akoby zahŕňala niečo aj z klaustrofóbie. A zahŕňa aj úzkosť z davu ľudí. Čiže hotová pohroma. Vlieklo sa to takto niekoľko týždňov, kým som prišla k psychiatrovi a k psychologičke v jeden deň. Obaja mi povedali, že som prišla v hodine dvanástej. Takže antidepresíva a terapia slovami. O pár dní sa mi o milimeter polepšilo, tak som začala špekulovať.

Nechcem tu dopodrobna rozpisovať môj hudobný vývoj, lebo to nie je podstatou. Už som mala nejaké skúsenosti v hudbe a s hraním v kapele. Tú svoju som rozpustila dávnejšie a mala som chuť byť zase v prostredí hudobníkov. Takže som išla na net a našla som jedného gitaristu. Bol dosť prekvapený, že je tu taká žena v jeho širšom okolí, ktorá sa venuje tomu štýlu hudby. Sme sa dohadovali na termín skúšky. Kapela síce nebola až tak ďaleko, ale autobusom to trvalo tak 45 minút. Už si presne nespomínam, že ako som tam išla prvý krát. Ale niekedy ma na skúšky brával gitarista a keď som tam išla autobusom, tak vždy som išla v spoločnosti kamaráta alebo kamarátky, ktorí mi robili garde. Bolo to úplne šialené a dnes by som to už zrejme nedala.

Mne bolo vlastne zle aj cestou autom, keď ma viezol gitarista a bol cudzí človek, preto som z neho mala ešte väčší strach. Na skúške zase strach, lebo samí chlapi a bol to vždy pre mňa taký zvláštny pocit, keď sa stále motáš v mužskej spoločnosti ako žena. Určite som musela pôsobiť dosť vyľakane, čo tvorilo kontrast s mojim zjavom a hlasom.

V tom čase mi bolo bližšie, že som všetky svoje psychické problémy skrývala. Vtedy som sa za to nesmierne hanbila. Takto sa to ťahalo niekoľko mesiacov, až kým som jednému z kapely nepovedala, čo mi je. Totálne ma odpísal a pár dní na to mi poslal správu, že už ani nemusím chodiť, že majú za mňa náhradu. Bola to tak pre mňa ďalšia rana, ktorá mi teda rozhodne nepridala.

Kto ma v tom čase poznal, veľmi dobre vedel, že hudbu som dávala na prvé miesto a fakt mi na tom veľmi záležalo.

Ja som bola v akomsi vákuu, keď som bola v tej kapele. Pocit nereálnosti, sociálna izolácia a hlboké dno a v kombinácii s mojou introvertnou povahou tvorili vražednú kombináciu.

Nevedela som, čo s tým mám robiť a ako sa z toho vyhrabať. Kapela bola vtedy taký môj lúč svetla, ale chápem, že keď sa na to pozriem z nadhľadu, tak muselo to byť aj pre tých chalanov v kapele byť so mnou náročné. Veľa som toho skrývala, bola som vyľakaná, tichá…no proste charakteristiky, ktoré sa vôbec „nehodia“ na členku mužskej metalovej kapely. A tie moje texty, ktoré som im tam nosila. Sa museli chytať za hlavu z tej depresie a strachu, ktorá bola obsiahnutá v tých slovách.

Pár týždňov na to som si našla ďalšiu kapelu a tam som fungovala pár mesiacov a už to bolo podstatne lepšie, ale nudil ma ten štýl. Tak som si našla ďalšiu a zas bola ďalej odo mňa, ale to už som musela ísť výlučne sama, lebo som bývala v cudzom meste a moja sociálna izolácia a skrývanie psychickej disharmónie pokračovalo. Nemala som náladu na tvorenie vzťahov s inými ľuďmi, ale kapela bola výnimka. A s touto kapelou som sa viac posunula a fungovala som v nej dlhý čas a zažila svoje prvé vystúpenie na pódiu pred stovkou ľudí. Tým som povedala čo mi je, ale tí si ma už nechali a podržali ma.

Aj teraz to mávam, že sa niekedy bojím cestovať alebo úzkosť pred vystúpením. Je to však podstatne lepšie a aj keď sa mi vracia úzkosť a panické ataky, tak to nedosahuje také obludné rozmery ako v tom čase. Agorafóbia mi zmizla.

Ešte dlhé roky po tom, ako som porazila tie extrémne strachové stavy, tak som mala veľa krát pocit, že ma otvorený priestor pohlcuje, čo je typický rys agorafóbie. To mi tiež zmizlo asi preto, lebo milujem pozorovať vtáky,  čo krúžia na oblohe.

Čierny pasažier

Do vlaku som nastúpila.
Volá sa Život.
Lístok som si nekúpila.
Celý čas je mi clivo.

Nikto sa ma nepýtal,
či ním chcem ísť.
Nasilu ma doňho dali.
Môžem kedykoľvek odísť.

Sprievodca ma už chytil,
cestujem tým istým vlakom dokola.
Čaká, kým vystúpim.
Stále sa na mňa lepí smola.

Som čierny pasažier.
Nemám v duši mier.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Ušiel mi už  niekoľký krát

ten správny vlak.
Očakávam tvoj návrat.

Dívam sa z okna, vidím svet plný násilia.
Nič dobré nečakám.
Mení sa krajina, menia sa ľudia.
Nič dobré nečakám.
Som sama v ich spoločnosti,
pijem každý deň kalich horkosti.
Ktorý pijem do dna
a stále čakám na koniec
tohto bláznivého života.

Cestujem  načierno celý život.
Raz si kúpim lístok,
nastúpim do pravého vlaku
a zbavím sa smrtiaceho tlaku.
pijem každý deň kalich horkosti.

Vidím svetlo na konci tunela
a nevzdám sa bez boja.

post

Aké je to žiť s pocitom nereálnosti?

Keď máš zlomenú nohu, nikto ťa nenúti kráčať. Keď je však problém so psychikou, štandardná reakcia je taká, že si máš pustiť film alebo ísť s kamarátmi na pivo. Všetci ti sľubujú, že to zas to prejde. Veď to je LEN v hlave. Veď to NIČ nie je. A zlá nálada je fuč. Akoby lusknutím prsta.

Nehovorím, že to tak nemôže u niekoho fungovať, ak máš splín, melanchóliu alebo skrátka zlú náladu. Avšak ver tomu, že pokiaľ neješ, nespíš, plačeš, nič ťa nezaujíma a nepoteší (ani výhra v lotérii), zanedbávaš svoje okolie a hlavne seba, nedokážeš sa postaviť z tej prekliatej postele a si taký zlomený a nešťastný mysliac si, že jediným vykúpením je smrť, to už nie je len tak.

Všetko má pochmúrne farby a nejaké milé gesto alebo pozitívna udalosť ťa rozplače, pretože ti nejde v tej chvíli do hlavy, že niečo môže byť dobré a ty sa z toho nedokážeš tešiť a je ti to ešte aj ľúto.

Ďalším znakom prehlbujúcej sa depresie je strata vzťahov so svojim okolím. Depresívny človek sa postupne sťahuje do seba a odmieta svoje okolie. Môže to mať viacero príčin. Nemusí to byť „len“ depresívny rozlad, ale aj úzkosť až fobické prejavy z kontaktov s inými ľuďmi. Takýto človek ťažko funguje už v existujúcich vzťahoch a ešte ťažšie nadväzuje nové.

Ver, že je vo vašom okolí minimálne jeden človek, ktorý takto trpí a proste mlčí. Lebo veď mať psychické problémy je slabosť a chodiť k psychiatrovi je hanba. To je štandardná mienka ohľadom duševného (ne)zdravia (nielen) v našich končinách počas tejto (údajne) pokrokovej doby.

Ja sa domnievam, že aspoň raz za život každý zažil depresívnu fázu. Niektorí moji kamaráti a známi tvrdia, že majú depresie a úzkosti. Vôbec nechcem ich ťažkosti  zjednodušovať alebo prehliadať. Medzi nimi a mnou je však jeden podstatný rozdiel a to je ten, že dokážu fungovať v bežnom každodennom živote. Majú „typické“ méty ako mať byt, či dom, auto, partnera a deti. Ich depresívne prežívanie trvá niekoľko hodín, dní, pričom je tiež podstatné podotknúť, že ich depresívna nálada je ľahšie odkloniteľná. Čo znamená, že pomerne ľahko (zvyčajne) dokážu potlačiť alebo zabudnúť na hlboký smútok. Pripomínam, že tiež dokážu chodiť normálne do práce a von si vyraziť. Ten, ktorý má ťažšie depresívne alebo úzkostné prežívanie, tak preto toho to ani zďaleka tak nie je.

Ešte by som podotkla, že hlbšia depresia alebo úzkosť sa spája so sociálnou izoláciou. Tá ale netrvá pár dní, ale niekoľko týždňov, mesiacov alebo rokov.

Tak isto aj panický atak zažil pravdepodobne raz každý v živote, ale niekto ho máva pravidelne. Ešte niekedy dávno som čítala, že panický atak môže trvať tak maximálne hodinu. Poznám však na sebe a aj na iných ľuďoch, že panický atak trval niekoľko hodín, s menšími prestávkami niekoľko dní a čo bolo na tom najzaujímavejšie nepomohol žiadny liek od úzkosti alebo magnézium, ktoré sa bežne pri ňom aplikuje. Mám pocit, že v tomto prípade účinok týchto liekov môže brzdiť nejaké telesné ochorenie.

Ešte jeden dôležitý symptóm som opomenula pri svojich opisoch depresívnych stavov a to je derealizácia- pocit nereálnosti. Je to veľmi zvláštny stav, keď si uvedomuješ, že si v realite, ale zároveň máš pocit, akoby si bol niekde inde. Vnímaš, komunikuješ, ale všetko je zahmlené, akoby za sklom. S týmto prežívaním sa spája úzkosť, lebo naozaj to človeka vie veľmi desiť.
Naposledy som mala tento stav už síce dávnejšie, ale trval niekoľko týždňov vkuse. 

A teraz napíšem o derealizácii ako som ju prežívala prvý krát.
V rannej dospelosti mi bolo fakt veľmi zle a to, že som dokopy nič nevedela o psychike človeka ešte vrhalo desivejší tieň na moje prežívanie. Jednou  z noviniek bol pocit nereálnosti.
Išla som v tom čase k psychiatrovi. (Tiež som sa na to odhodlávala niekoľko mesiacov). Nasledovala štandardná otázka: „Ako sa máte?“ Na čo som zareagovala: „Všetci sú za stenou.“

Teraz mi to príde také úsmevné, lebo ten psychiater sa na mňa tak zvláštne pozrel a podotýkam, že to už bol starší pán, ktorý si za tie roky praxe musel vypočuť všeličo. A toto bola asi aj trochu nezvyčajnejšia odpoveď aj vzhľadom na to, že som to neopísala úplne trefne. Pocit nereálnosti alebo derealizácia sa opisuje ako pocit, že si za sklom, v hmle alebo mede, všetko je tak v diaľke a ostatné sa ti zdá také ťažkopádne.

Ešte raz podotýkam, že človek s takýmto prežívaním normálne vníma, komunikuje, uvedomuje si všetko naplno, len má pocit akoby bol jednou nohou niekde inde.

V tom období som napísala aj báseň, ktorá sa volala: The Fear Behind Wall (Strach za stenou). Bolo to vlastne nielen vyjadrenie o derealizácii, ale aj o tom, že som si (obrazne povedané) vybudovala múr, stenu medzi mnou a ostatnými, čiže narážka na sociálnu izoláciu, separovanie sa od spoločnosti.

To, že psychicky chorý človek odmieta okolie, ruší kontakty nie je až také nezvyčajné, avšak to ale neznamená, že by to ľudia chápali, skôr naopak.

Na záver ešte dodám, že sú tu teda priepastné rozdiely medzi ľahším neurotickým (úzkostno-depresívnym) stavom a ťažkou depresiou, silnou úzkosťou hraničiacou až s fóbiami, ktoré môžu prerásť do psychózy.

The Fear Behind Wall

Closed in cube with agoraphobia.
She has fallen to big hysteria.
Noise of quiet is her scream.
Can´t hear the voices so clear.

Has fallen from the bottom of dark.
Has swum against the stream
since she was a child.

Fear has frozen mind.
Panic is stealth of life.
Fear has frozen mind.
All of you have stayed behind wall!

I am the fear blind wall
on the other side.