post

Spánková paralýza: Niektorí mi tvrdili, že ma navštívil samotný diabol

Zobudila som sa uprostred noci, ale nemohla som sa pohnúť a cítila som strašnú úzkosť. Zdalo sa mi, že pri mojej posteli niekto stojí. Nemohla som nič urobiť, nebolo to možné. Žiadny pohyb, ani výkrik. Neviem, ako dlho to trvalo, ale pripadalo mi to ako celú večnosť. Keď som už cítila, že sa môžem hýbať, zrazu som ani veľmi nechcela, lebo som mala stále strach, že je stále niekto pri mne. Niekto z iného sveta.

Toto je typický príklad spánkovej paralýzy,  o ktorej sa tak horlivo debatuje vo vedeckých kruhoch i laickej verejnosti za posledné roky.
V čase, keď sa mi diali tieto zážitky, som chodila na základnú školu, takže vtedy sa o spánkovej paralýze  veľmi nechyrovalo.

Keď som opisovala túto svoju nočnú príhodu niektorým ľuďom, samozrejme, že väčšina z nich ma vysmiala a nechceli mi veriť. Kresťania mi prízvukovali, že to samotný diabol ma prišiel navštíviť a musím sa obrátiť na vieru v boha, inak mi zoberie dušu.

Spánková paralýza nie je až taký zriedkavý jav a aj keď sa o nej ešte veľa nevie, považuje sa za neškodnú, aj keď sa pripúšťa, že ide o veľmi nepríjemný zážitok.

„Spánková paralýza je desivá strata schopnosti rozprávať alebo sa pohnúť. Po prebudení zo spánku ste dočasne uväznený vo svojom tele,“ to píše Matthew Walker v knihe Prečo spíme.
Človek je prebudený, ale nemôže sa pohnúť, ani nič povedať. Pozvoľna sa tento stav vytratí a človek začne mať nad sebou kontrolu.

Čo ešte viac znepríjemňuje spánkovú paralýzu je pocit, že v miestnosti, kde spíme cítime niečiu prítomnosť. Tí, čo zažili spánkovú paralýzu, tvrdili, že videli duchov, démonov. Nezriedka sa tieto zážitky pripisujú aj stále k neobjasneným a údajnými únosmi mimozemšťanov.
Podporuje to fakt, že mimozemské únosy sa údajne odohrávajú v noci, bez svedkov.

Spánkovú paralýzu môžu prežiť dospelí aj deti. Väčšiu šancu zažiť ju majú tí, ktorí prežívajú depresie a úzkosti.

post

Práca na doma nie je pre každého. Som rada, že pre mňa áno

Takmer celú noc som nespala, čo som bola vystresovaná, že opäť budem za pokladňou v hypermarkete. Už cesta autobusom bola pre mňa stresujúca, kvôli tomu, že autobus bol plný ľudí. Nedokázala som nič zjesť. V tom čase som fajčila, tak aspoň čosi. Pred smenou vyfajčené dve cigarety a ideme na to.

Keď som si obliekla firemné tričko, cítila som sa ešte horšie. Kým som prišla za pokladňu, začala som sa chvieť a od úzkosti sa mi zle dýchalo. Vydržala som robiť za pokladňou v hypermarkete pár mesiacov. Počas prestávky som fajčila len cigarety.

Pre ľudí ako ja, ktorí majú tendencie skĺzať okrem hlbokých depresií aj k takýmto intenzívnym úzkostným stavom, je práca na doma ako stvorená.

Pred piatimi rokmi bola práca na doma alebo „home office“ na Slovensku len veľmi okrajovou záležitosťou. Ale mne sa pošťastilo. Pamätám si, že väčšina hovorila, aké to musí byť super. Iní mi dokonca ani neverili, že je niečo také možné. V súčasnosti je práca na doma žiadanou čoraz viac a niekde dokonca vytláča prácu v kanceláriách a pod.

Aj pre mňa bolo prekvapením, keď teraz vychádzajú štúdie o tom, že „home office“ pre väčšinu ľudí nie je také terno, ako vzbudzuje prvý dojem. Myslím, že človek si naplno neuvedomuje, že potrebuje vykonávať rituály, ktoré bežne sprevádzajú cestu do práce, z práce alebo počas šichty. Samozrejme, aj keď sú ľudia s prácou nespokojní, túžia po socializácii a sociálnom kontakte. (Mňa sa to netýka 😀 )

Rutina, ktorou sa myslí pravidelná cigareta alebo káva počas prestávky, či to, že človek zájde po skončení práce na pivo s kolegami. Niektorí sa tešia, že môžu vypadnúť z domu, keď im doma vreštia deti, pretože pri tom nemôžu v pokoji pracovať. Iní túžia z domu ísť skrátka preč a sú celkom radi, že sa môžu opäť domov vrátiť. Za tým sú rozličné dôvody. Akoby človek túžil mať oddelený čas v práci a čas doma.

Ďalšou vecou je, že tí, ktorí skúsili prácu na doma nemali takú disciplínu, aby sa nevenovali iným veciam, ktoré s pracovnou náplňou nesúvisia. Napríklad, že človek začne variť a prať, pričom potom nestíha pracovné povinnosti.

Ak sa vrátim k svojmu príbehu na začiatku článku, musím povedať, že samotná práca mi nevadila, ale musela by som ju robiť doma a najlepšie sama 😀

Jasné je, že teraz v domácich podmienkach som v kontakte s ľuďmi, s ktorými spolupracujem, ale nie sú pri mne, nepozerajú sa na mňa čo robím a ako. Mňa to neskutočne znervózňuje a vyčerpáva. Keď už toto je pre mňa problém, samotné cestovanie do práce a z práce za sprievodu hŕby ľudí a rozhovory s kolegami „o ničom“ ma zaťažujú ešte viac.

Na záver dodám, že klobúk dolu pred tými, ktorí pracujú s ľuďmi alebo dokážu pracovať vo fabrikách. So sklonmi k agorafóbii je ťažké byť už len na otvorenom priestranstve a keď je veľký priestor uzavretý, tak pre je to pre mňa panický atak ako vyšitý.

Nezáleží na tom, či niekto pracuje z domu alebo chodí klasicky do práce. Dôležité, aby robil to, čo má rád alebo ho to nezaťažilo tak, že je úplne nešťastný.

post

Život je šialená jazda

Kde bolo tam bolo, žila som život s veľkou vášňou. Ako navonok, tak i vo vnútri. Ako sama doma, či s niekým v posteli. Samé divoké večierky, ktoré ak netrvali do rána, trvali niekoľko dní. Kopec nevšedných až bizarných zážitkov, ktoré sa mi vryli hlboko do pamäte. Prežívala som toľko bolesti, že som nechcela vytriezvieť a vidieť skutočnú realitu.

Ešte dobre, že mám „len“ unipolárnu afektívnu poruchu a straší ma „len“ depresia. S manickými fázami by som spravila väčšiu galibu. Ale eufóriu som v skutočnosti živote cítila len zriedka po veľmi malých dávkach.

Keď mi je lepšie, cítim skôr spokojnosť než radosť. Spokojnosť je sesternicou šťastia. Ale pri hlbokom duševnom strádaní to nestačí. Nie, že by som si nevedela vážiť i malé pozitíva v živote, ale pochopila som až nedávno, že trvalý rozvrat duševnej harmónie znamená pre daného jedinca omnoho viac. Je to nad rámec bežného uvažovania človeka.

Každý deň musím začať odznova. Bežne ľuďom príde úplne samozrejmé sa ráno zobudiť, vstať, najesť sa a ísť do práce. Je považované za „normálne“ ísť do práce, založiť vlastnú rodinu, prípadne mať nejaké záujmy. Keď je človek slobodný, tak si v pohode užíva život rôznymi druhmi zábavy, chodí do spoločnosti alebo má nejaké známosti. Avšak, keď príde hlboké duševné strádanie, všetko je preč.

Zrazu už nie je ľahké zaspať a zobudiť sa. Vykonávať bežné ranné rituály, ktoré sa považujú za samozrejmosť každodenného života sú ako výstup na Tatry. Na ulici premkne takéhoto človek úzkosť z ľudí, šialená paľba emócii pri ceste autobusom a potom v práci hotová samovražda. Pracovať a popri tom počúvať debilné reči, klebety alebo snovanie intríg je úplne na grcanie. Najmä pre úzkostno-depresívneho človeka je to na nevydržanie. A z dlhodobého hľadiska je to neudržateľné.

To, že niekto nespĺňa štandardnú šablónu spoločenského statusu – rodina, byt, práca a auto, neznamená, že je horší. Nikto nemôže povedať, že uvedené atribúty sú zárukou šťastia a že to tak musí byť u každého.

Ľudia si nedokážu pripustiť, že nemajú kontrolu ani nad svojimi emóciami. Pre precitliveného človeka je to ďalší zabijak. Tu by som len chcela zdôrazniť, že prílišná precitlivenosť rozhodne nie je niečo roztomilé. Takáto precitlivenosť nie je niečo, čo vzbudzuje potrebu chrániť a chovať sa lepšie k takýmto ľuďom. Môže to byť tak na začiatku, ale z dlhodobého hľadiska príde na to, že pred útokom hlbokých emócii nemôže nikto ochrániť precitliveného človeka pred sebou samým. Z dlhodobého hľadiska je prílišná precitlivenosť deštruktívny nástroj každého vzťahu.

post

Ako žijú stratení stredoškoláci dnes?

Natupírované červené vlasy, výrazný mejkap, reťaze, vybíjané náramky a opasok, maskáče a kanady…Takto som chodila oblečená, keď som bola stredoškoláčka.

Pamätám si na tie rôzne reči o tom, ako strašne vyzerám, počúvam debilnú hudbu, fetujem a tým pádom som úplná spodina. Nuž, musím sklamať tých chytrákov, že som nikdy nebrala drogy. Nemusím brať drogy, lebo stavy mám aj bez nich. Ale keby aj, tak je to môj život a moja vec. Ale už viem, že človek sa v určitých chvíľach potrebuje nad niekoho vyvyšovať a masírovať si svoje ego, že on je od niekoho lepší.

Čo ma ale mrzí je to, že som na strednej škole trpela depresiami, mávala som hroznú úzkosť a keď som mala 17 rokov, skončila som opäť u psychiatra. Priviedla ma k nemu moja nespavosť. Už vtedy boli doktori preťažení, čakáreň praskala vo švíkoch a tak som vlastne ani o svojom stave veľa nedozvedela. To, že mám depresiu mi stále písali do zdravotných záznamov s tým, že za ostatné zdravotné problémy môže tiež depresia. Nikto mi ale viac nepovedal.

Internet bol v plienkach, rodičia mávli rukou nad pubertou, učitelia boli pohoršení mojim skazeným výzorom a utiahnutým správaním. V škole som bola skôr utiahnutá a smutná, ale nerobila som problémy, ani som nemala také zlé známky.

Pamätám si ako každé ráno, keď som išla do školy, som cítila napätie, nervozitu. Nedokázala som jesť kvôli stiahnutému žalúdku. Bola som veľmi nešťastná, lebo škola ma ani nebavila. S liekmi som síce spala, ale potom ráno som mala ťažké vstávanie a bola som z nich utlmená.

Bolo nás takých viacej, ktorí mali psychické problémy a boli to rôzni ľudia, niektorí ani nechodili výstredne oblečení, ani nepočúvali takú hudbu ako ja a aj tak sa trápili. Tí šťastnejší sa z toho dostali, iní spáchali samovraždu a ostatní ako ja si nesú kríž depresie stále so sebou aj po toľkom čase…Zmenilo by sa niečo pre nás, keby sa venovala adekvátna pozornosť počas dospievania? Zmenilo sa niečo v duševnej starostlivosti pre stredoškolákov v dnešnej dobe?

Stále vo mne rezonuje aj vyhlásenie jedného môjho známeho, ktorý mi viac krát vyčítal, že som smutná, že sa neusmejem, vyzerám strašne strápene a že sa nedá na mňa pozerať. Naozaj to vyznelo, ako výčitky a odsudzovanie. Nedokázala som mu nič na to povedať, lebo sama som vtedy netušila, čo sa so mnou deje. Na druhej strane mi napadá, či je na mieste vôbec niečo také človeku vyčítať. Keď sa tak zamyslím, bolo to podobné s viacerými ľuďmi. Veľa krát sa na mňa pozerali cez prsty a to je jedno z akých dôvodov, ale cítila som z nich nechuť a nepriateľstvo. Keď mi bývalo zle aj fyzicky a bolo to na mne viac viditeľnejšie, viacerí si robili srandu z toho, že som sa určite niekde sfetovala.

Dnes už viem veľa o svojich strachoch a depresiách, ale je tu ešte horšia skutočnosť, že aj napriek tomu, že o tom otvorenejšie rozprávam, nemám pocit, že by to okolie lepšie chápalo.

Je zaujímavé, že aj po toľkých rokoch skončenia školských časov z pohľadu iných, sa stále svojsky obliekam, počúvam debilnú hudbu, žijem si po svojom…ale depresia ma nikdy neopustila, aj keď som žila inakším spôsobom života, bývala som v rôznych mestách a môžem sa venovať čomukoľvek, stále mám nepriaznivé duševné stavy.

Ako v súčasnosti fungujú stratení stredoškoláci ako som bola ja?

post

Keď sa otáča za každou druhou sukňou, nepomôže ti ani keby si bola MISS WORLD

Si to najlepšie, čo ma v živote stretlo,“ povedal mi a vzápätí sa začal obzerať po žene, ktorá okolo nás prešla.

„Si úplne úžasná a jedinečná.“ Bla, bla, bla.

Takýchto chlapov sú mraky, ešte šťastie, že nie sú všetci rovnakí.

Pokrytectvo v priamom prenose

Bol koncert alebo nejaká žúrka. Nie je to podstatné, len dôležité je, že tam tiekol alkohol. Otáčal sa za každou druhou babou, pri vyššej hladine alkoholu chytal divné stavy, ktoré mu ale nebránili pri podvádzaní.

Ja som taká sprostá, že viac inklinujem k monogamii a tak si neviem predstaviť byť vo vzťahu neverná. Nikdy sa mi to nestalo. Len tak som sa bavila so svojim kamarátom a môj frajer sukničkár nás videl a ihneď bol veľmi nahnevaný, odmietal sa so mnou baviť. Vôbec som tomu nerozumela, veď som sa len rozprávala, nič viac. Aby sa mi pomstil (aj keď nebolo vlastne za čo), tak začal veľmi dôverne koketovať s inými ženami. Pokrytectvo v priamom prenose. Som rada, že je to za mnou.

Existujú typy chlapov, ktorým sa páči takmer každá žena a v kombinácii so závislosťou na alkohole to tvorí (samo)vražednú kombináciu pre takéhoto chlapa i jeho (milióntu) partnerku. Pokiaľ tá partnerka je podobne naladená, prípadne jej nevadí takéto správanie, tak beriem späť. Mne to však veľmi prekážalo.

Neskôr som si uvedomila, že pekných žien je veľmi veľa a aj keby som MISS UNIVERSE, nič mi to pri takomto chlapovi nie je platné.

Dlho ma priťahovali takýto chlapi a vlastne dodnes neviem, prečo to tak bolo. Isté je, že sa to so mnou vlieklo dlhú dobu. Z čoho už som taká znechutená, že nemám náladu na ďalší vzťah. Aj keď si uvedomujem, že existujú aj iní a lepší chlapi.

A teraz jedna moja báseň na túto tému v slovakizovanej češtine 😀

LHÁŘ

Milovník žen
a dobrého piva.
Neváží si nic,
tak už to u takovejch bejvá.

Do klína se mu naivky hrnuli.
Nejednu jeho lživé pohádky sejmuli.

Nepoučí se a nezmění…
Lže, že si jenom ty v jeho snění,
že nemiloval nikoho jako tebe,
že by ti snesl kousek z nebe…

Nevěř mu,
je to lhář!
Zvlásť pro dívku,
co je introvertní samotář….

post

Tisíc a jedna prebdená noc

Prakticky celý život mám problémy so spánkom. Niekedy menšie, inokedy väčšie, ale sú stále.

Poruchy spánku sú civilizačnou chorobou. Niekto spí málo, niekto veľa, iný má nočné mory, budí sa na úzkosť alebo nemôže spať kvôli chronickej telesnej alebo psychickej bolesti.

Haprovanie spánkového cyklu súvisí s telesnými aj psychickými chorobami, ale diagnostikuje sa aj samostatne.

Ešte stále sa nájdu takí, ktorí sú skeptickí k ľuďom, čo majú problémy so spánkom. Buď im neveria alebo to zľahčujú.
Do istej miery rozumiem tomu, prečo niektorí neveria, že ich známy nemôže spať. Spánok je predsa prirodzená potreba, tak ako je dýchanie. Potom ako je možné, aby samozrejmú vec niečo narušilo?
Ľudia končia neraz závislí na tabletkách proti nespavosti a v kombinácii s pravidelným pohárom vína večer, si zarábajú na ďalší problém. Nuž ale spať sa musí. Teda malo by sa.

Viem sama podľa seba, že prebdené noci prinášajú nielen hlbokú únavu, ale zhoršujú náladu i telesné funkcie. Hovorím o nedobrovoľnej nespavosti, keď musím spať, aby som na druhý deň vykonávala množstvo povinností. Všetci to poznajú, ale keď sa nespavosť vkradne do života čoraz častejšie, už je to problém, ktorý výraznejšie zasahuje do života.

Navyše, sama dobre poznám na sebe aj to, že som unavená tak, že nemôžem ani zaspať. Viem, že je to protichodné, ale naozaj je to možné.

Našla som rozporuplné štúdie odborníkov. Jedni tvrdia, že narušenie spánkového cyklu nemá taký vážny dopad na ľudské zdravie. Viacej je takých, ku ktorým sa prikláňam aj ja, že problémy so spánkom veľmi negatívne vplývajú na zdravie človeka a jeho fungovanie.

Je zaujímavé, že aj keď niekto má istý problém celý život, zvykne tiež prekvapovať. Obyčajne ma väčšinou trápili problémy so zaspávaním a skorým prebúdzaním. Takže som sa veľmi nevyspala. Niekedy som spala dve hodiny a ráno išla do školy.
Tu len chcem ešte dodať, že hypnotiká by mali byť krátkodobou pomocou na zaspanie. Ich účinok je na mňa slabý, preto som veľa krát musela siahnuť po antidepresívach alebo antipsychotikách, ktoré utlmia a unavia a fungujú inakším spôsobom ako klasické hypnotiká.

V rannej dospelosti má trápila nespavosť ešte výraznejšie kvôli prudko zhoršenej depresívnej nálade a vystupňovaným úzkostiam. Odvtedy som na liekoch. Skúšala som byť bez nich niekoľko dní a nespala som. A tak som si zas dala lieky a umelo som zaspala.

Neviem, ako to majú ostatní, ale u mňa sa v noci emócie vyšplhajú úplne do extrému. Cez deň to tiež nie je žiadna sláva, ale v noci úplne končím pod silným náporom myšlienok a emócii. Akoby ma dusili svojou neúnosnou intenzitou.
Keď zaspím, zväčša mám nočné mory alebo sa budím v noci opäť s úzkosťou.

Niekedy ponocovanie môže mať aj pozitívnu stránku. Ja osobne som vtedy na inej vlne a ešte viac kreatívnejšia, ak ma nemoria moje tmavé nálady.

Keď príde noc, viem, že sa neschovám.

post

Prestať fajčiť nie je pre psychiatrických pacientov ľahké. Ako som sekla so 60 cigaretami denne

Nedávno uplynuli štyri roky odkedy som si naposledy zapálila.

Tvrdí sa, že fajčenie je jednou z tých ľahších látkových závislostí. Človek, ktorý nemá psychické problémy, by nemal mať také ťažkosti prestať fajčiť a mnohým sa to podarí bez pomoci a hneď.
U mňa to rozhodne neplatilo.

Dokonca, aj moja psychiatrička ma vystríhala, že prestať fajčiť by v mojom prípade znamenalo zhoršenie psychických rozladov. Som rada, že sa tak nestalo.

Fajčila som asi 10 rokov s prestávkami a nefajčila som tak veľa. Pokúšala som sa prestať mnoho krát. Predtým moja túžba nebola taká silná. Snažila som sa fajčenie udržať na určitom počte cigariet. Samozrejme, takáto kontrolovaná závislosť, je veľmi ťažká a mnoho krát nerealizovateľná.

Keď som sa dostala do bodu, že som vyfajčila 40-60 cigariet denne, uvedomila som si, že naozaj chcem prestať a vlastne aj musím. Skúšala som všeličo možné a nebolo to vôbec ľahké. Za mojim úspechom skoncovať jednoznačne stála skutočnosť, že som naozaj chcela prestať a nikdy viac si už nezapáliť.

Kombinovala som náplaste a žuvačky proti fajčeniu a hypnózu. Aj s takouto kombináciou bolo strašné prestať, resp. vydržať v tom, aby som si nezapália. Podarilo sa mi to až na niekoľký krát.

Hypnózu som mala s mojou psychologičkou, ktorá mi ešte poradila, aby som mala niekoho buď po svojom boku alebo na telefóne, keby na mňa prišla túžba si zapáliť. Toto sa dáva ako rada pre niekoho, kto abstinuje a chytí ho silná túžba po droge. Silnej chuti, ktorá trvá aj niekoľko hodín je veľmi ťažké odolať a je dobré mať niekoho pri sebe, kto by ho v takýchto kritických chvíľach podržal. Ja som sa rozhodla pre inú cestu.

Povedala som jej, že sa nebudem spoliehať na niekoho iného. Najlepšie sa viem spoľahnúť sama na seba a je to výlučne môj problém, ktorý musím riešiť len ja.

Keď sa mi podarilo prestať fajčiť, tak sa aspoň moje okolie vyfarbilo. Je jasné, že mnohým moje malé víťazstvo nebolo po chuti a len menšina ma v mojej abstinencii podporila. Takéto skutočnosti len potvrdzujú to, čo som uviedla v predchádzajúcom odstavci.

Prešlo zhruba šesť mesiacov, keď som si zapálila znova. Počas toho pól roka som mala strašnú túžbu znova siahnúť po cigarete. To je vlastne najťažšie pri abstinovaní, že človeka stále zmáha baženie po droge.

Moja psychika stále haprovala a tak po určitej negatívnej udalosti som to neuniesla a znova som začala fajčiť. Zaujímavé na tom bolo to, že moje telo zareagovalo tak, akoby som ani neprestala. Ihneď som začala fajčiť vo veľkom, nedusil ma žiadny kašeľ alebo ďalšie problémy. Vedela som, že som sa znova dostala na začiatok. Tak som to začala hneď riešiť.

V tom čase existovala pre fajčiarov ďalšia pomoc a to v podobe tabletiek. Tabletky vôbec nie sú lacnou záležitosťou a majú hŕbu nežiadúcich účinkov. V popise liečby takýmito tabletkami sa uvádza, že je nutné vybrať niekoľko balení. Funguje to tak, že fajčiar postupne znižuje cigarety, pretože postupne sa mu stráca chuť na ne.

Aby to nebolo také jednoduché, tieto tabletky neboli dostupné pre každého. Nielenže sú veľkou záťažou pre financie, ale v tom čase bolo nutné mať ich na predpis. Samozrejme, žiadny doktor mi nebol ochotný predpísať takéto tabletky, kvôli mojim psychickým problémom. Nevidela som ale žiadny iný spôsob, ako prestať. Tabletky som si zohnala. Z pochopiteľných dôvodov nebudem uvádzať, ako sa mi to podarilo.

Mne osobne stačilo užiť len tri tabletky z jedného balenia a skoncovala som definitívne s fajčením. Ako je to možné? Nuž, už pri prvej tabletke mi bolo blbo, ale stále som fajčila, aj keď je pravda, že menej. Potom som si dala druhú tabletku a po tej tretej mi zostalo tak zle, že som sa z toho spamätávala niekoľko týždňov. Zhoršila sa mi úzkosť, nespavosť a pocit nereálnosti. Po tých problémoch, ktoré boli spojené s prestávaním, ma to len viac navnadilo, aby som si znova nezapálila.

Zaujímavé na tom je, že mi úplne zmizla chuť na cigaretu. Niekedy by som si zapálila, ale vôbec necítim fyzické alebo psychické neúnosné chcenie. Stačí mi spomenúť si na odvykanie a chuť ma prejde úplne.

Potom si spomeniem na to, ako som si počas fajčenia stále musela prať oblečenie, akú som mala strašnú pleť a vlasy. V posledných mesiacoch intenzívneho fajčenia, som si uvedomila, že som naozaj otrokom cigariet. Nezažívam s nimi také uvoľnenie, ako predtým, neprinášajú mi inšpiráciu a dosť ma obmedzujú a kradnú čas.

Ešte jeden tip na záver. Keď chce niekto prestať fajčiť, mal by si za ušetrené peniaze niečo kúpiť. Myslím, že je to dobrá motivácia. Ja som ju ale nevyužila. V tom čase som nemala finančnú tieseň a netúžila som si kupovať materiálne veci pre potešenie. Mnohým ľuďom to ale prospeje.

Absolútne netuším, aké možnosti majú fajčiari, ktorí chcú skoncovať so svojou závislosťou v súčasnosti. Ani pred štyrmi rokmi som nevyčerpala všetky možnosti, ktoré sa ponúkali a potom, každému vyhovuje niečo iné.

post

Nikto nie je krajší než fotošop

Ľudia sú ochotní kvôli kráse a „kráse“ obetovať nielen peniaze alebo zdravie. Nečudo, veď človek je primárne tvor povrchný.

Zvyknú mi vytýkať aj úplne maličkosti, ktoré sa im na mne nepáčia alebo predostierajú moje negatíva, na ktoré nemám dosah. Akoby som mala byť v každom ohľade ako superžena. Napríklad im vadí, že som nízka. Hmm, no tak toto fakt neviem ovplyvniť. A vlastne, prečo by som aj mala? Mne vyhovuje moja nížka 😛

Ešte šťastie, že niektorí vedia nahliadať pod povrch a skúmajú skôr to, čo sa skrýva za (ne)peknou tvárou.

Je relatívne, čo je krása a vždy to podlieha subjektívnym kritériám. Pokiaľ to narúša zdravie, je to na pováženie. Hneď ma napadnú poruchy príjmu potravy. Veľa sa o tom diskutuje. Konečne! Škoda, že neskôr, ale predsa.

K tomuto len poviem toľko, že mala som veľkosť 36 a stále so chcela chudnúť, stále som si pripadala zle, pričom teraz viem, že to vlastne nebola pravda.

V tom čase som túžila po niekom, avšak som si pripadala, že nie som dostatočne dobrá pre nikoho. Nielen z hľadiska výzoru, ale aj mojich nerestí. Napríklad v tom čase som strašne chcela prestať fajčiť, ale nepodarilo sa mi to. Vtedy to s mojou závislosťou nebolo až také zlé, ale mne to pripadalo, že na kráse mi to proste nepridáva. Potom mi vadili niektoré moje povahové črty, čo som tiež považovala za to, že tým pádom nemôžem byť pre niekoho dosť dobrá.

Prehnaný perfekcionizmus ľudí môže dohnať nielen na dno svojich síl, ale i k psychiatrovi. Sme príliš kritickí k sebe, ale i k ostatným. Večná nespokojnosť.

S odstupom času si uvedomujem, že takáto túžba po dokonalosti mi veľmi veľa zobrala. Domnievam sa, že podobne je nastavených viacej ľudí, čo je hotová pohroma.

Je zaujímavé, že bez ohľadu na vek sa šudia nechali zlákať dokonalými prototypmi ľudí, ktorých vidíme v televízii, na nete, billboardoch, vlastne všade. 

Len keď sa pozrieme do zrkadla, vidíme zrazu množstvo nedokonalostí, ktoré sa predsa nemôžu vyskytovať na ľudskom tele. Všetci si uvedomujú, že tváre z reklám s upravované do tip-top krásy, avšak podvedome veľa ľudí zápasí o to, aby sa im vyrovnali. Keď to nežiadajú od seba, tak určite to vyžadujú od partnera alebo detí.

Som rada, že som konečne dospela do bodu, v ktorom nechcem byť súčasťou perfekcionistickej mašinérie. Či už kvôli výzoru alebo svojim povahovým nedostatkom.

Človek by sa mal predovšetkým cítiť dobre sám so sebou. A mne sa to po sto rokoch podarilo. Prvý krát vidím, že mám niečo pozitívne v sebe aj na sebe. Stále však vidím, že aj moje kvality dokáže šmahom ruky zničiť depresia, ktorá na mňa nepretržite číha na každom kroku. To je ale iný príbeh…

post

Môže tam skončiť každý: ZÁPISKY ZO PSYCHINY

V prvom rade asi sklamem tých, čo si myslia, že psychiatrické oddelenie v nemocniciach je niečím „iné“ ako tie ostatné. Život tam skrátka ide tak ako na ostatných oddeleniach. Jasné, sú tam všeliakí ľudia a hlavne ľudia so psychózou v aktívnej fáze svojho ochorenia sú akoby v inom svete, ale keď sa stabilizujú, sú to skrátka takí ľudia ako ostatní.

U neurotikov je to tak, že aj keď prežívajú hlboké stavy depresie a úzkosti, stále plne vnímajú, čo sa okolo nich deje. Hovoria síce, že by sa najradšej videli pod zemou alebo dostávajú panické ataky, stále si však naplno uvedomujú realitu. Možno práve preto zažívajú svoje ťažké depresívne stavy.

Už niekoľko krát som čítala o tom, že ľudia s ťažkou depresiou vidia veci naozaj reálne. No, ťažká depka je naozaj čierno-čierna tma na tretiu, takže skôr pripúšťam, že ten realistický pohľad na život je skôr v ľahších fázach. Takže sa potom niet čomu diviť, že duševne strádajú a neunesú to, pretože život na Zemi je skutočne viac negatívny ako pozitívny.

No a ešte sa tu liečia závislí. Na všetkom možnom, čo si dokážete predstaviť. Niekde a niekedy sa tam dajú prepašovať alkohol alebo aj iné drogy. Čiže, zábava vo veľkom štýle. Aspoň pre niektorých určite. Síce sú za to tresty. Čo môžeš naozaj robiť bez problémov z tejto oblasti zábavy je: fajčenie. Cigariet, samozrejme. Môžeš tam od rána do večera vyhulovať ako fabrika a nikto ti nič nepovie. Dokonca, pre tých, čo majú obmedzený režim je dovolené fajčiť priamo na oddelení.

Na psychiatrickom oddelení v nemocnici som sa ocitla prvý krát pred ôsmimi rokmi. Mala som vtedy 23 rokov. Samozrejme, mala som predsudky voči psychine asi ako každý. Aj keď som už asi tretí rok chodila k ambulantnej psychiatričke. V tom čase bola stále veľká ostuda povedať, že idem ležať na oddelenie pre „bláznov.“ Chodila som vtedy do školy a stretávala som sa s hudobníkmi. Pred všetkými som to utajovala a mlčala. Vedeli o tom len moji rodičia, ktorí ma tam chodili pravidelne navštevovať.

Aj kvôli tomu, že tam príšerne varili a vtedy pri mojej atypickej anorexii bolo utrpenie jesť tie podivné jedlá a zas nechutenstvo (anorexia) mi vtedy šepkala, že nemôžem jesť jedlo z nemocnice a radšej nebudem cítiť hlad v tom nepríjemnom prostredí. Moja sociálna úzkosť mi dávala pocítiť, že je nezmysel jesť pred toľkými ľuďmi v jedálni, aj keď sa anorexia v tom čase nehlásila a cítila som hlad. Napokon som si povedala, že radšej budem tento krát (ne)hladná dvojnásobne. Chudá som v skutočnosti vtedy bola dosť, ale ja som sa tak nevidela, takže som to považovala za výhodu.

Vedľa psychiatrického oddelenia je márnica. Človek si povie, aká idylka. Je zvláštne pozerať sa na človeka pod plachtou, ktorého na nosidlách vezie znudená sestrička, keď vlastne myslíš na svoju smrť. Je to ten čudný paradox, ktorý sa odohrával asi nielen vo mne. A najmä v tých, ktorých presunuli z JISky na psychinu, keď sa pokúsili siahnuť si na život.

Ďalším oddelením blízko psychiatrie je onkológia. To tiež nepridá. Aj keď psychiatrickí pacienti majú tiež rakovinu. Rakovinu duše.

Byť hospitalizovaný na psychiatrii je čistá zoznamka. Nájdeš tam kamaráta, milenca, frajera. Koho len chceš. Mne sa tiež pošťastilo. Samozrejme, nie naraz, ale tak niektorí sú rozšafnejší. Hmm, vlastne je otázne, či to bolo v niektorých prípadoch také šťastie. Ale tak keď som si niekoho takého našla, tak vtedy som to rozhodne nevnímala negatívne.

Nemocničné oddelenia celkovo asi nevypadajú vábne, avšak kde sa lieči duša by to mohlo vyzerať trošku prívetivejšie. Tie vysoké stropy na psychine a dlhá chodba mi pripomínali filmy alebo seriály v čase za komáčov. No aj keď ja som sa narodila rok pred pádom režimu, predsa len ich ešte zvykli vysielať aj o niekoľko rokov neskôr. Dizajn sa teda nezmenil ani v roku 2011.

Ono, samo o sebe neboli veľmi vábne ani izby a postele z roku dva. Nuž ale, nenavyberáš si.

Štandardne, tie prvé dni na psychine sotva dýchaš, lebo tam chodia ľudia v ťažkých stavoch. A kým si zase na všetko zvykneš a režim. Pre psychicky chorého človeka je režim ťažký kríž, aj keď pre jeho liečbu je to potrebné. Navyše, veľkým mínusom je, že si na izbe s ďalšími ľuďmi. Akoby nikde nebolo súkromie. V lepších liečebniach je možnosť mať peknú, samostatnú izbu. Jasné, zadarmo to nie je.

Psychiatria je oddelenie ako každé iné, možno v niektorých sférach lepšie. Ale možno je to diskutabilné vzhľadom na konkrétne liečebne. Ja mám celkom dobré skúsenosti. Zväčša mi hospitalizácia pomohla.

post

Meria sa úspech peniazmi?

Konzum je vysoko nastavený. Myslím, že sme zhýčkaní a rozmaznaní nielen čo sa týka matérie (jedlo, oblečenie), ale aj čo sa týka pocitov a vzťahov. Máme vysoké nároky na všetko. Reálne však nesplniteľné. Máme tak vysoko nastavené kritéria pre druhých, že napokon môžeme ostať sami.

Ľudia si vôbec nevedia vážiť čo alebo koho majú. Mám pocit, že ľudia niekedy berú samozrejmé svojich priateľov, rodinu či partnerov.
Rodičia chcú pre dieťa to najlepšie. Čo sledujem, tak si prajú, aby ich dieťa bolo vzdelané a z toho potom vyplýva, aby zarábalo veľa peňazí. Niektorým stačí len tá druhá uvedená vec. Ale sú ľudia šťastní, keď majú veľa peňazí? A čo znamená veľa?

Väčšina túži po peniazoch a materiálnych statkoch. Myslela som si, že len ľudia v depresii nepociťujú radosť, keď si niečo kúpia. Ale vraj sa to vzťahuje aj na ľudí bez depresie.

Šťastie nie je v peniazoch. Je v okamihoch. V priateľoch. V rodine. V prírode…Každý si tam môže dosadiť to svoje. Niekto môže namietať, že pre niektoré okamihy potrebujeme prachy, ale nie vždy to platí.

 Veľa vecí v našom živote je abstraktných, nemôžeme sa ich dotknúť, ani vidieť, ale môžeme ich cítiť. A existuje množstvo pozitívnych pocitov.

Každý nemôže byť bohatý, čo sa týka financií alebo materiálnych statkov. Nejde to z ekonomického hľadiska, ani z hľadiska prírodných zdrojov. Keby každý človek nadštandardne zarábal, tak bude aj viac nakupovať. Zvýši sa teda dopyt. Bude to neudržateľné aj vzhľadom dopadu na prírodu. Bola by vyššia produkcia tovarov a služieb, takže ľudia by museli aj viac pracovať, tvorilo by sa viac odpadu…

Máme strašne veľa materiálnych vecí, ale pritom nemáme peniaze. Aký paradox.

Jeden na druhého ukazuje prstom, že nemá peniaze. Akoby to bola vada. Uvedomte si, že asi každý sa sťažuje na to, že má málo peňazí. Aj keď zarába pár stoviek, či niekoľko tisíc. Máme obrovské možnosti toho, čo si môžeme kúpiť. Stačí pár klikov a môžeme mať čokoľvek, odkiaľkoľvek, kedykoľvek. Na internete už dlhšie fungujú cielené reklamy. Čo je úplne strašné, lebo vtedy si ešte viac ľudia uvedomujú, že máme síce veľa (niektorí aj tak budú tvrdiť, že málo) a aj tak chceme viac.

Primárne, šťastie nie je v peniazoch. Je skutočne lepšie, že sa ľudia pohybujú vo vyšších kruhoch alebo že nadštandardne zarábajú? To nie je záruka šťastia.

Rodičia si myslia, že najšťastnejšie budú ich deti, keď budú vzdelané a budú veľa zarábať. Netvrdím, že niektorí ľudia nemôžu byť takto šťastní, ale niekedy to proste neplatí.

 S touto teóriou, ktorú tu predostieram sa mi vynára jedna príhoda. Raz keď som bola na koncerte, tak sa mi prihovoril jeden mladý muž. Mohol mať čosi po dvadsiatke. Rozprávali sme sa o všeličom, keď mi zrazu povedal, že nie je spokojný so súčasnou prácou. Už si ale nespomínam, aká to bola pracovná pozícia. Zdôveril sa mi, že by chcel robiť predavača na pumpe. Veľa ľudí by asi tomu nepochopilo, možno by ho iní aj vysmiali, že niečo takéto by chcel robiť. Ja som mu na to povedala, že by si mal ísť za tým. Tiež si myslím, že je vlastne celkom fajn mať takýto „nižší“ cieľ, lebo netreba vyvinúť až také úsilie. Podstatné je, aby človek robil to, čo ho baví a neviem, prečo si väčšina automaticky myslí, že by to mala byť napríklad pozícia manažéra. Niekto je šťastnejší, keď na prvý pohľad robí „jednoduchšie“ veci alebo prácu.

Každý v živote čosi dokázal a ešte len dokáže. Nemusia to byť nevyhnutne vysoké méty.

Pre psychicky chorých ľudí to môže byť niečo omnoho triviálnejšie v porovnaní s duševne zdravými ľuďmi. Napríklad: vydržať cestu autobusom, keď má človek panické ataky. Pre ťažko depresívneho človeka je úspech sa postaviť z postele…A napríklad tieto situácie sa nedajú zaplatiť.

Prakticky, väčšina profesii je potrebných alebo užitočných. Takže vôbec nie je niekto menej ten, kto robí či už predavača, novinára alebo roznášača pizze. Väčšinu zaujíma to, aký máš príjem a akú máš pracovnú pozíciu, lebo potom ťa vedia zaradiť do celospoločenskej hierarchie a prideliť ti status. Som rada, že mne je jedno, či niekto zarába 300 alebo 3000 eur. Zaujímajú ma na ľuďoch skôr iné veci.