post

Ako ma trápenie priviedlo k pozitívnym veciam a duchovnému rastu (2. časť)

Za tie roky, čo duševne strádam som sa naučila toho veľmi veľa skrývať. Nosím nielen svoje tajomstvá, ale aj kopu cudzích. Lebo ľudia sa mi so všeličím zdôverujú, niekedy aj zabudnú povedať to staré známe: „Ale nikomu to nehovor…“ Lebo akoby automaticky rátali, že nebudem klebetiť. Nuž, veľa vecí naozaj nehovorím.

Niektorí mi povedia, že:“ Môžeš mi povedať, keď sa budeš trápiť…“ A ja sa len pousmejem, že no jasné. Keď začnem vyťahovať naozajstnú temnotu zo seba, tak väčšina ľudí sa zachová rovnako. Skrátka, to nemôžu počúvať a vlastne väčšina z nich hovorí to isté. Napríklad, aby som už prestala o tom hovoriť.

Ja sa im síce nedivím, ale takéto prípady zažíva naozaj veľmi veľa ľudí, ktorí hlboko duševne strádajú a sú pod dnom. Nie, nie je to preklep. Lebo pod dnom je ešte ďalšie dno, z ktorého niet úniku. Ja mám aspoň svoju tvorbu, zvieratá, ktoré milujem…ale kopa psychicky chorých ľudí nemá ani to. Čelia spoločenskej stigme, aj stigme od svojich najbližších, ktorí im jednoducho nerozumejú. Nemajú nič, čo by ich ťahalo nahor. Nemajú motiváciu. Ja sa to všetko snažím hľadať v sebe.

Jasné, že je ľahšie a krajšie, keď ti niekto podá ruku a vytiahne ťa z hlbokej jamy. Pár krát sa mi to stalo, ale viem, že veľa závisí odo mňa.

 V tomto prípade mne veľmi pomohlo, keď som začala o tom otvorenejšie hovoriť a neskrývať sa. Zo svojich skúseností viem, že skrývať svoje psychické rozlady, ktoré sú na denno-dennom poriadku je vyčerpávajúcejšie ako o nich hovoriť priamo. A potom aj ľudia ostatní sa k tomu lepšie stavajú. Ale zas rátam s tým, že sú medzi nimi aj tí, ktorí mi nevedia povedať to, že im to vadí alebo povedať narovinu, čo si myslia o psychine. Myslím, že mnohí z nich nemajú práve odvahu, pretože o tom bez okolkov hovorím a to ich asi prekvapuje.

Samozrejme, aj moja otvorenosť v tejto oblasti sa mi pár krát pekne vypomstila. Najčastejšie je to výsmech, že „som na hlavu“ alebo „že som psychopatka..“ a omnoho horšie a aj vulgárnejšie veci. Úsmevné na tom je, že väčšina čo ma takto označila, tak by potrebovala psychiatra viac ako ja. Nie nadarmo sa hovorí, že to, ako charakterizujeme druhých často krát vypovedá o nás samotných.

Len ešte je tu jeden fakt, že keď mi je zle a topím sa v čiernote, tak zväčša o tom nehovorím, keď sa mi to práve deje. Za tie roky som sa naučila, že je to jednoducho takto lepšie. Niekedy sa zmienim o tom, až keď je už po funuse. Nechcem tým nikoho zaťažovať, lebo naozaj sa to zle počúva a potom nechcem zase, aby ľudia kvôli tomu odo mňa bočili.

Aj keď posledné roky sa mi to pár krát vymklo spod kontroly, že som v spoločnosti niekoho stratila sebakontrolu nad svojim citovým prežívaním, ktoré bolo ponuré. Ale môžem to zrátať na pár prstoch. Takže je to výhra. A musím podotknúť, že zopár ľudí (moji vtedajší blízki ľudia), tak ma aspoň čiastočne chápali, zostali so mnou a neotočili sa mi chrbtom. Za čo im nesmierne ďakujem.

Tak nejako podobne som sa chovala aj pred jedným svojim partnerom. Už z tých skúseností som mala „nacvičené,“ že keď mi ostane zle a je to na mne vidieť, tak na otázku: „Čo ti je?“ Odpovedám to staré známe a v troch písmenách vystihnuté: „Nič.“ Niekoľko krát som pred ním stratila sebakontrolu a hovorila o tom, čo ma skutočne trápi a bolí. Bola to chyba, lebo sa choval podľa klasického scenára a niekoľko krát mi pohrozil rozchodom, takže som radšej sklopila uši. Takéto podobné veci sa mi dejú stále, takže čo vlastne čakám?

No, ale tým chcem povedať aj to, že často krát skrývam, keď mi je v danej chvíli zle. Ale mám tak odpozorované, že dospelí ľudia toho veľa skrývajú tak-či tak.

Ako deti sme úprimní, ale čím viac rastieme, tak nás vychovávajú, že nemôžeme povedať to, či ono. Čím sme starší, tak tým viac zisťujeme, že o niektorých veciach sa naozaj neoplatí hovoriť. Len by bolo zaujímavé sledovať, že niektorí ľudia, čo sa poznajú, tak môžu skrývať nejakú chúlostivú, ale pre všetkých spoločnú vec, črtu. A keby sa aspoň jeden z nich zdôveril tomu druhému, tak by ich to nezvyčajné tajomstvo spojilo.

Mám taký pocit z toho celého, že na prvý pohľad, keď ma človek nepozná a dokopy nič nevie, tak si myslí ako som nad vecou a že som vlastne v poriadku. Ešte to podčiarkuje moja vizáž a hlas. Tieto aspekty akoby mýlia veľa ľudí v tom prvotnom a hlavne povrchnom kontakte.

Ale práve toto ma aj vie veľmi dobre chrániť. Aspoň niekedy určite. Preto potom, keď sa niekedy s niektorými zblížim a zistia, že vlastne pravda je úplne opačná ako sa domnievali, tak sa nemôžem diviť, že mi vyčítajú aké „sprostosti“ to v niektorých chvíľach rozprávam a robím. Lebo veď oni si (podvedome) mysleli, že znesiem toho veľa na svojich pleciach a budem ťahať aj ich.

Myslím, že obe strany (ja a niekto druhý) to tak (podvedome) začneme brať a prevažný čas, ktorý strávime spolu to aj praktizujeme. Ja som tu predsa tá, ktorá je bútľavá vŕba a chápavá vo veľa veciach a ešte pôsobím dosť sebavedomo a silne a potom čakám, že ma niekto bude chápať, nebodaj chrániť, keď to vlastne ani nepotrebujem, lebo tak vyzerám a aj sa tak správam?

Ale aj tu musím podotknúť, že niekedy som v takom vzťahu s niekým iným, že sa vieme podržať a dopĺňame sa. Inokedy je to však aj tak, že sa vieme síce podržať, ale aj jeden druhého sťahujeme so sebou. Najprv ja jeho, potom on mňa. Ale zas mi napadá, že to všetko sú asi charakteristiky vzťahov, ktoré bežne ľudia majú takto ako opisujem.

Musím uznať, že teraz je lepšie povedomie o duševnom (ne)zdraví, avšak stále to nie je ono. Určite si ale viacerí všimli ten progres, ktorý nastáva o detabuizovaní témy psychických problémov. Takže už to nie je také čierne.
Avšak, hovoriť naozaj priamo o svojich čierno-čiernych pocitoch stále nie je na mieste. V skratke, je to stále pre väčšinu silná káva.

Občas mám ten dojem, akoby ma moje utrpenie priviedlo k vyšším métam, pomáhaniu druhých. Veď sa aj hovorí, že utrpenie šľachtí človeka, nie? Preto aj ten výstižný názov článku. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *